Farmový chov raticovej zveri - 3. Zriaďovanie zverofariem

Jaroslav Slamečka

Zverofarmárstvo v našich podmienkach charakterizujeme ako netradičný poľnohospodársky chov raticovej zveri s cieľom šľachtenia, plemenitby a produkcie plemenných zvierat, získavania produktov, vrátane výroby jatočných zvierat, športového alebo iného využitia. Zver chovaná na zverofarme (zver z čeľade jeleňovité, muflón lesný, diviak lesný) sa považuje za hospodárske zvieratá. Zverofarmy sú nepoľovnou plochou, odstrel zveri z dôvodov veterinárnych, zootechnických a prevádzkových v nich môžu vykonávať len odborne spôsobilí zamestnanci alebo majiteľ zverofarmy, pričom tento „lov“  nemá charakter výkonu práva poľovníctva a musí sa vykonávať podľa vopred stanovených podmienok.

Za účelom jednotnej koordinácie zriaďovania a  metodického riadenia zverofariem na Slovensku je v súčasnosti pripravovaný návrh vyhlášky Ministerstva pôdohospodárstva  a rozvoja vidieka Slovenskej republiky o identifikácii, registrácii a  podmienkach farmového chovu zveri.

muflón_lesný
Muflón lesný

3.1. Výber lokality a schvaľovanie vybudovania zverofarmy
Výber lokality je prvou a základnou podmienkou pre začatie konanie vo veci povolenia výstavby zverofarmy.  Žiadosť o registráciu farmového  chovu  sa predkladá na príslušnú regionálnu veterinárnu a potravinovú správu. Žiadosť o registráciu farmového chovu obsahuje meno, priezvisko, trvalý pobyt ak ide o fyzickú osobu, meno, priezvisko miesto podnikania a identifikačné číslo, ak ide o fyzickú osobu – podnikateľa, alebo obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo, ak ide o právnickú osobu, zoznam druhov zveri, ktoré majú byť chované, účel, na ktorý sa má zver chovať. Prílohou žiadosti je: výpis z obchodného registra, nie starší ako tri mesiace alebo jeho kópia, alebo osvedčenie vydané na základe osobitného predpisu, doklad o vlastníctve pozemkov alebo o práve užívať pozemky, na ktorých sa má vykonávať farmový chov, potvrdenie príslušnej regionálnej veterinárnej a potravinovej správy o splnení veterinárnych požiadaviek. Každý farmový chov má pridelené registračné číslo chovu; register ohlásení farmových chovov s prideleným registračným číslom vedie Štátna veterinárna a potravinová správa Slovenskej republiky.

Žiadateľ (investor) predloží stručný ideový zámer, v  ktorom uvedie dôvod pre zriadenie zverofarmy,  polohopis záujmového územia s  mapovou prílohou, informáciu o vlastníctve pozemkov a predbežný súhlas fyzických a právnických subjektov, ktoré majú majetkový alebo záujmový vzťah ku konkrétnej lokalite. V širších súvislostiach sa posudzujú celkové prírodné podmienky a ekologický vplyv na zmenu prostredia po vybudovaní zverofarmy. Prihliada sa aj na rajonizáciu hlavných druhov poľovnej zveri v oblasti zriaďovania farmy. Za účelom zistenia objektívnych údajov pre výber lokality sa vykonáva prieskum stanovištných a pôdnych pomerov, v rámci ktorého sa zisťujú nasledovné charakteristiky:

  • klimatické, geonomické a fenologické podmienky,
  • pôdne, hydrologické, botanické a faunistické (šelmy, diviaky) pomery,
  • štruktúra, reliéf a výmera územia.


3.2. Technologické zariadenia na zverofarmách
Základné technologické zariadenia rozdeľujeme na  ohradové zariadenia (vonkajšie a vnútorné ploty, preliezky, preháňací koridor, brány, roštové cestné prechody, dezinfekčné brody, vodné priepusty), zariadenia na kŕmenie, napájanie, kaluženie a pozorovanie zveri, zariadenia pre manipuláciu so zverou (odchytové zariadnia,  karanténa, zariadenia na transport živej a zabitej zveri). Prevádzkovo – sociálne zariadenia sa budujú samostatne mimo oplotených oddelení farmy. Pozostávajú z hospodárskych stavieb (garáže, sklady pre pomocné zariadenia, náradie, jadrové krmivá, premixy a liečivá). Medzi nevyhnutné prevádzkové zariadenia patria priestory pre jatočné spracovanie zveri, chladiareň pre uskladnenie diviny a kafilérny box. Sociálne zariadenia sa budujú od jednoduchej miestnosti, šatne a hygienického zariadenia pre zamestnancov, až po luxusné spoločenské vybavenie. Keď sa na zverofarme počíta aj s podnikaním v agroturistike, potom aj prevádzkové zariadenia sa musia vybudovať podľa plánovaného rozsahu a úrovne poskytovaných služieb.

3.3. Ohradové zariadenia
Oplotenie zvernice musí byť predovšetkým nepriechodné pre zver z oboch strán, dostatočne trvanlivé a odolné voči vonkajším vplyvom a musí dobre zapadať do krajiny. Musí byť dostatočne pevné a vysoké, pričom minimálna výška ohradenia pri jeleňovitej zveri má byť 240 cm s rozporom pevných stĺpikov maximálne 5 m. Pri nevhodnej konfigurácii terénu (dole svahom môže zver vyskočiť vyššie) a pri miestach s vyššou snehovou pokrývkou je potrebné aj vyššie oplotenie. Drôt má byť hrubý aspoň 3 mm (u nás má zvernicové pletivo obyčajne hrúbku 5 mm) a má byť silne pozinkované (1548 DIN), t. j. na plochu 1 m2 má pripadať aspoň 200 g Zn. Veľkosť ôk má byť 10x10 až 12x12 cm. Pletivo môže byť urobené aj tak, že je dole hustejšie a hore redšie, alebo sú zvislé drôty hustejšie a vodorovné redšie. Pletivo však má byť nepriechodné aj pre psy. Aby sa zabránilo vnikaniu diviakov do zvernice a ich podrývaniu sa, pletivo sa u nás zvykne zapúšťať do zeme do hĺbky cca 20-30 cm, čo je často veľmi obtiažne a nákladné, pokiaľ sa táto ryha nemôže vykopať strojom. Preto sa používajú aj iné riešenia. Možné je napr. pripevniť pletivo na napínací drôt natiahnutý tesne nad zemou a tento potom ukotviť na pevné asi 1 m dlhé tzv. kotviace stĺpiky, zatlčené do zeme uprostred medzi nosnými stĺpmi plotu. Funkciu kotviacich stĺpikov môžu plniť aj železné rúrky alebo hrubšie tyčky (ROXOR). Ostnatý drôt pri výstavbe oplotenia zásadne nepoužívame. Pri zverofarmách nachádzajúcich sa v areáloch našich veľkých šeliem je možné upevniť na nosné stĺpy smerom von natočené asi 60 cm dlhé zauhlené železá a na ne upevniť niekoľko radov drôtu.

Najvhodnejšie stĺpy sú zo železobetónu. Železné stĺpiky horšie zapadajú do krajiny a musia byť ukotvené v betónovej pätke. Najlepšie zapadajú do krajiny síce drevené stĺpy, ale majú kratšiu trvanlivosť. Musia byť odkôrnené a impregnované neškodnou konzervačnou látkou, alebo opálené. Stĺpy z tvrdého listnatého dreva sú trvanlivejšie ako z ihličnatého, azda s výnimkou červeného smreka. Vhodné sú dubové a agátové stĺpy a vyradené drevené železničné podvaly, s ktorými sa však ťažko manipuluje. Hrúbka železobetónového stĺpa má byť cca 10 cm a má sa zakopať 70 - 80 cm hlboko. Váži asi 30 kg. Jamu je - pokiaľ to podložie dovoľuje - najlepšie urobiť motorovým vrtákom.

Vzdialenosť stĺpov by nemala väčšia ako 5 m. Aby bolo oplotenie dostatočne pevné, má byť pletivo upevnené na troch napínacích drôtoch (hore, pri zemi a uprostred). Pletivo treba riadne napnúť. Potom sa stav jeho napnutia dá dolaďovať a podľa počasia regulovať napínacími skrutkami, ktoré doň zamontujeme (teplom sa pletivo rozťahuje, zimou zmršťuje).

Zásadou je, aby z vonkajšej strany okolo plota bol chodníček, lebo plot by sa mal pokiaľ možno najmenej raz týždenne (pri malých objektoch aj denne) kontrolovať. To je najlepšie robiť na koni, prípadne na horskom bicykli, čo závisí od terénu. Treba si uvedomiť, že každé narušenie plotu môže spôsobiť únik zveri a to je veľká chovateľská i ekonomická škoda.

Ak vedie plot lesom, ktorý je ohrozený polomom (najmä ihličnatým), je výhodné stromy z jeho blízkosti odstrániť. Z vnútornej strany plota je účelne vysadiť a udržiavať hustý živý plot, ktorého výška môže o málo presahovať výšku plotu. Má to dve výhody: jednak sa tým znemožní streľba na zver spoza plota, táto je chránená pred vizuálnym vyrušovaním a ľuďom je sťažené preliezanie plotu. Druhou výhodou je, že takýto hustý, dostatočne široký a vysoký živý plot zveri znemožňuje preskočenie oplotenia zvernice z oboch strán. Do živého plota môžeme vysadiť borovicu, smrek, orgován, liesku atď. Stromy treba vo výške cca 2,5 m zrezávať.

Veľkú pozornosť treba venovať aj bránam. Brány sú najvhodnejšie zo železného rámu, potiahnutého zvernicovým pletivom, prípadne spodná časť môže byť z plechu. Na každej bráne by mala byť informačná tabuľa s názvom zverofarmy, menom jej majiteľa a výstrahou pre nepozvaných návštevníkov. Každá brána by mala pozostávať z veľkej brány pre vozidlá a z malej bránky pre chodcov a obe sa musia dať bezpečne uzamknúť. V hornej časti môže byť brána opatrená aj ostnatým pletivom, sťažujúcim jej prelezenie. Aspoň hlavné brány by mali byť opatrené zastrešeným dezinfekčným brodom a dezinfekčnou rohožkou pre chodcov, ku ktorým zver nemá mať prístup.

V plotoch sa treba vyvarovať ostrým a pravým uhlom. Nielen že sú stĺpy na uhloch veľmi namáhané a musia byť zo strán podoprené, ale tieto uhly sú nebezpečné aj pre zver, ktorá sa v nich pri vyplašení môže poraniť alebo aj zabiť. Zmenu smeru oplotenia je najlepšie urobiť miernym oblúkom.

Dosť problémová býva stavba oplotenia ponad vodným tokom, pri ktorom treba vždy rátať s náhlym a značným kolísaním vodnej hladiny. Problematické je to najmä pri väčších, prudko tečúcich vodách, ktoré môžu so sebou transportovať aj veľa rôzneho pevného materiálu. Oplotenie zvernice pri vodách treba stále kontrolovať, aby zostalo pre zver nepriechodné z oboch strán, neupchávalo sa vodou doneseným materiálom a pod.

Brány slúžia pre vstup do farmy a na prepojenie jednotlivých oddelení. Všetky by mali byť postavené pri rohoch oddelení tak,  aby bolo možné cez ne ľahko preháňať zver. Brány treba dimenzovať tak, aby pri otváraní prehradili celú šírku koridoru a umožňovali prejazd vozidiel. Ich počet a materiál z ktorých sa zhotovujú záleží od veľkosti farmy a od  finančných možností prevádzkovateľov.

Koridor je súčasťou vnútorného oplotenia a slúži na presun zveri medzi oddeleniami farmy a do odchytového zariadenia. Zároveň slúži pre transport krmiva, prejazd obrábacích a zberových strojov do oddelení a odvoz živej a lebo zabitej zveri z farmy. Pri vybudovaní koridoru treba dbať na to, aby sa  nevytvárali ostré uhly, ale mierne oblúky, aby nedochádzalo k zastaveniu zvierat pri presune a ich poraneniu.  Rovnako vyústenie koridoru do odchytáku má byť oblúkovité a nie prudko lomené. Asi 30 m pred vstupom do turniketu majú byť steny koridoru vybudované ako pevné nepriehľadné bariéry. Najlepšie je ich zhotovenie z dosák. V krajnom  prípade počas odchytu stačí plot koridoru zakryť celtovinou alebo pevnou fóliou.  Šírka koridoru je daná šírkou prechádzajúcich obslužných vozidiel. V tomto prípade odporúčame jeho šírku 4-6 m a keď presúvame iba zver, stačí šírka 3-4 m.

koridor
Centrálny koridor

3.4. Zariadenia na kŕmenie, napájanie, kaluženie a pozorovanie zveri

Kŕmidlá na suché objemové krmivo
Najjednoduchšie je podávať zveri seno v kopách (petrencoch) na roštovej podlahe s malou strieškou.
Kŕmidlo s posuvnou strechou (tzv. oboroh) je vlastne silne zvýšenou zdokonalenou kopou. Seno sa navrství do výšky medzi 4 stĺpy, na ktorých sa vo vertikálnej polohe pohybuje posuvná strecha. Pri napĺňaní kŕmidla sa strecha vytiahne do výšky a tak ako klesá vrstva sena, ktoré berie zver odspodu, klesá s ňou aj strecha. Dôležité je, aby seno nebolo priamo na zemi, ale na rošte zo žŕdok. Vhodné je spodnú časť kŕmidla zo všetkých strán opatriť rebrinkami, aby zver roztrúsila a ušliapala čo najmenej sena. Nevýhodou tohto kŕmidla je, že na seno zo strán šľahá dážď a spravidla doň zateká aj cez strechu popri stĺpoch. Kontrola je potrebná, lebo niekedy sa môže napr. strecha zaseknúť a neklesá spolu so senom. Stĺpy na rohoch musia byť silné a pevne zakotvené v zemi, aby silný vietor kŕmidlo nevyvrátil.

Jasličkové kŕmidlo je vhodné najmä na prikrmovanie srnčej zveri ďatelinou. Musí byť dostatočne veľké, aby sa nemuselo príliš často doplňovať a aby jeho strecha dobre chránila krmivo pred dažďom. Môže sa konštruovať aj ako prenosné. Ak je jasličkové kŕmidlo dlhšie, jedna polovica môže slúžiť ako jasličky a druhá ako samospádové zásobníkové kŕmidlo na jadrové krmivo. Na jasličkách má byť po oboch stranách válovček na zachytávanie rozdrobených lístkov ďateliny. Môžeme v ňom podávať aj repu, jabĺčka a položiť doň aj kus soli.

Zásobníkové kŕmidlo na seno je vlastne kombinácia senníka s jasľami (rebrinkami). Optimálna je konštrukcia, kde sú jasle uprostred a nad nimi je senník, presahujúci ďaleko do strán, kde stojí na koloch, aby kŕmiaca sa zver stála pod strechou. Potrebná je pravidelná kontrola a nahŕňanie sena do jasieľ. Rozmery tohto kŕmneho zariadenia závisia od druhu a početnosti zveri. V menšom vyhotovení je vhodné aj pre srnčiu zver. Na veľkom krmovisku ho možno upraviť aj tak, že v prostriedku bude podlhovastý menší sklad na jadrové krmivo a okopaniny, po jeho oboch stranách rebrinky s válovcami pod nimi a navrchu senník. Sklon rebrín má byť asi 30 – 40o. Rebriny nesmú byť ani veľmi úzke, ani veľmi široké, lebo v prvom prípade by zver z nich seno nevytiahla a v druhom prípade by vyťahovala celé chuchvalce a roztrusovala ho. Znamená to, že svetlosť medzi rebrinkami by mala byť asi 13 – 15 cm.

Dôležité je, aby sa kŕmidlá dali ľahko naplniť senom priamo z dopravného prostriedku a rovnako ľahko vyprázdniť a vyčistiť.

Kŕmidlá na jadro
Najjednoduchším kŕmidlom je válovec, ktorý má byť v primeranej výške nad zemou a má mať širokú striešku, aby krmivo bolo aspoň čiastočne chránené pred dažďom a snehom. Strieška môže byť výkyvná okolo pozdĺžnej osi, aby sa ku krmivu dostal aj jeleň alebo daniel s väčšími parohmi. Válovec má mať aspoň malý spád a na konci doň treba vyvŕtať dierku na odtok dažďovej vody. Ak je snímateľný, na leto sa uloží do skladu a na krmovisku zostanú len podstavce. Na krmovisku ich má byť dostatočný počet v primeranej vzdialenosti od seba, aby sa členovia čriedy pri kŕmení navzájom nerušili. Nevýhodou je, že válovec treba denne doplňovať.

Samospádové kŕmidlo na jadro pozostáva zo zásobníka, ktorý má podobu smerom nadol sa zužujúceho zastrešeného ihlana alebo kvádra s regulovateľnou prepadovou štrbinou a s válovcami po stranách (resp. po obvode). Zabudované je alebo uprostred pod veľkým senníkom alebo stojí samostatne. Strieška musí byť dostatočne široká, aby dobre chránila krmivo vo válovci. Výhodné je mať na krmovisku takýchto kŕmidiel radšej viac a menších, aby sa zvieratá navzájom neodbíjali.

Kŕmidlá na dužinaté krmivo
Okopaniny a jablká môžeme raticovej zveri podávať vo válovcoch, ktoré sú na krmovisku, ale aj na zemi (napr. pod senníkom). Nemali by sa dávať do veľkých kôp, lebo sa skôr skazia. Okopaniny uskladňujeme v pivnici alebo v hrobli.

Siláž podávame zveri na kŕmnych stoloch, no ich nevýhodou je, že sa musia prakticky denne napĺňať. Výhodnejšie sú zastrešené a na podstavcoch ležato položené uteplené súdky, z ktorých si zver vyberá siláž ad libitum. Vhodné sú najmä pre srnčiu zver. Samoobslužne si zver môže brať krmivo aj zo špeciálnych zastrešených doskových kŕmidiel na siláž, z ktorých postranné dosky postupne odoberáme tak, ako ubúda siláž, zhora odoberaná zverou. Ak máme na krmovisku oplotenú silážnu hrobľu, môžeme zveri sprístupniť jej jednu úzku stranu tak, že ju odkryjeme a položíme, resp. upevníme na ňu kolmé rebrinky. Tie postupne posúvame tak, ako zver siláž berie. Treba však dbať na to, aby zver nekonzumovala skazenú (plesnivú, nahnitú siláž) a aby neprehltla kúsky agrofólie, použitej na vzduchotesné obalenie silážnej hmoty.

K popisu kŕmidiel dopĺňame, že vo zverofarmách sa používajú aj mobilné kŕmne zariadenia, ktoré uľahčujú manipuláciu s krmivom a zabraňujú devastácii plochy okolo kŕmidiel. Tiež sa používajú rôzne prenosné žľaby a kŕmne stoly pre jadrové krmivá a okopaniny. K mobilným zariadeniam patrí aj kŕmidlo pre mláďatá, čo je v podstate štvorec, ktorého steny sú tvorené s prielezového plota, cez ktorý prechádzajú mláďatá, ale neprejde dospelá zver. Vzdialenosť medzier sa pohybuje od 20 cm pre danielčatá, po 25 cm pre jelenčatá. Podobným spôsobom sa zabezpečuje aj kŕmenie dojčiacich samíc, kde sa vzdialenosť medzier pohybuje okolo 40 cm.

3.5. Odchytové zariadenie
Je najdôležitejšie technologické zariadenie na zverofarme, ktoré umožňuje vykonávať odchyt a triedenie zvierat, plemenársku prácu, zooveterinárne ošetrenie a zabezpečenie plánovanej produkcie (predaj živých zvierat a mäsa). Odchyták musí byť celoročne dostupný dopravným prostriedkom. Je výhodné keď má prívod vody a elektrickej energie. Konštrukčné riešenie odchytového zariadenia záleží od veľkosti farmy, druhu chovaných zvierat a produkčného zamerania a sú založené na rovnakom princípe využitia a humánneho usmernenia snahy zvierat uniknúť pred človekom.

Postup pri odchyte zvierat pozostáva z nasledovných úkonov:

  • 1. vytláčanie zvierat z chovných oddelení a ich uzavretie v koridore ústiacom do náhonovej (bariérovej) chodby pred odchytovým zariadením,
  • 2. presun zveri z koridoru do náhonovej bariérovej chodby,
  • 3. presun zveri z priestoru bariérovej chodby do turniketu,
  • 4. vlastná manipulácia(podľa úkonov chovateľskej prehliadky) v odchytovom zariadení.
    • a) Vytláčanie zveri do koridoru si vyžaduje vytvoriť v jednotlivých oddeleniach lievikovité nábehové ukončenia ústiace do brány koridoru umiestnenej v rohu oddelenia. Týmto spôsobom je možné dosiahnuť pomerne bezpečné vytlačenie zvierat z oddelenia do koridoru.  Jedným zo spôsobov je navnadiť zvieratá na krmivo v lievikovitom nábehovom vyústení oddelenia, na ktoré chodia už niekoľko dní pred odchytom.
    • b) Presun zvierat z koridoru do bariérovej chodby (dosková, nepriehľadná časť koridoru) sa vykonáva pozvoľným natláčaním.
    • c) Presun z bariérovej chodby do turniketu je najnebezpečnejšou fázou odchytu, kedy zvieratá môžu spanikáriť a spôsobiť zranenia sebe i obsluhujúcemu personálu. Vyžaduje sa pozvoľné natláčanie pomocou posuvnej natláčacej steny, ktorá vypĺňa šírku chodby. Personál je povinný použiť predpísané ochranné pracovné prostriedky. Ukázalo sa, že zvieratá unikajúce pred natláčacou stenou ľahšie vnikajú do turniketu, keď na jeho druhej strane je uzatvorený svetelný otvor, cez ktorý hľadajú únik. Odchyt sa má vykonávať v zatemnenom priestore. Osvedčilo sa zabudovanie odchytáku do zastrešenej a opláštenej haly s tromi až štyrmi boxami na dočasné ustajnenie vytriedených zvierat.
    • d) Vlastná manipulácia a triedenie zveri sa vykonáva v turnikete, ktorý má kruhový tvar o priemere 5 m a okolo jeho osi sa otáčajú dve pohyblivé steny, ktoré usmerňujú a natláčajú zver do tzv. rukávnika (manipulačného tunela). Tento pozostáva z prípravnej časti, váhy a fixačného zariadenia („CRUSH“). Každý manipulačný priestor je oddelený posuvnými dverami. Turniket musí byť postavený na pevnom, umývateľnom podklade. Steny turniketu sú nepriehľadné, najlepšie drevené, vysoké 2,2-2,5 m so svetelným otvorom, aby zver ľahšie vnikala do jeho priestoru. Pohyblivé steny sú uložené na kolieskach a  koľajnici a pohybovať sa môžu buď súčasne alebo jednotlivo. Šírka rukávnika (tunela) sa odporúča 60-70 cm pre daniele a 80 cm pre jelene. Dĺžka jedného manipulačného priestoru je pre daniele 150 a pre jelene 250 cm. Vo fixačnom zariadení sa  vykonávajú všetky ošetrenia a zverozdravotné zásahy (váženie,  značkovanie, meranie, hodnotenie resp. odpiľovanie parožia, odčervovanie, odber trusu a krvi na koprologické a sérologické vyšetrenia). Pre výskumné účely aj overovanie biotechnických metód sledovania zdravotného stavu a reprodukčných ukazovateľov, napr. využitie sonografie. Na váženie zvierat sa používajú mostíkové sklopné alebo stabilné váhy. Zaznamenávanie hmotnosti je možné aj digitálnym spôsobom s prenosom údajov na počítač. Fixačné zariadenie pozostáva z dvoch stien tvaru Y. Zvieratá vstupujú do úzkej chodby kde po uzavretí stratia oporu pod nohami (sklopná podlaha) a zatlačením uvedených stien zviera zostáva zafixované v hrudnej časti. Po vykonaní potrebných zákrokov sa zvieratá vypúšťajú buď do koridoru a späť do chovných oddelení alebo príručných boxov pre transport za účelom predaja alebo porážky na produkciu mäsa.

Späť