Chov králikov - 2. Plemená králikov

Ján Rafay

Súčasné populácie králikov vznikli z jedného spoločného druhového predka - králika divého. Vďaka vysokej plodnosti a krátkemu generačnému intervalu sa chovateľom  králikov podarilo vytvoriť množstvo populácií, ktoré sa od pôvodného divého králika líšia vo sfarbení tela, jeho živej hmotnosti a exteriérových znakoch, štruktúre srsti ale aj v typoch správania sa a fyziologických  odchýlkach. Genetická tvárnosť populácií králikov bola hlavnou príčinou masového rozšírenia králikárstva za posledných 200 rokov. Kým v XIX. storočí sa hlavný dôraz kládol na hospodárske využitie králikov, začiatkom XX. storočia sa hlavne v nemecky hovoriacich  častiach Európy začalo chovateľstvo uberať po ceste čistokrvnej plemenitby. Nové poznatky o dedičných znakoch a vlastnostiach králikov boli budované na  podklade znovuobjavených  Mendelových pravidiel dedičnosti kvalitatívnych znakov(1901).

Dedičná premenlivosť v znakoch a vlastnostiach králikov vzniká v dôsledku  dedičných zmien (mutácií). Vplyvom mutácií vznikali jedince líšiace sa od divých králikov vo farbe a štruktúre srsti,  veľkosti tela a pod. Prví chovatelia sa snažili takéto  zmeny zachovať podľa skúsenosti, že podobní  rodičia dávajú podobné potomstvo. Zvieratá s odchýlkami  fenotypu - výzoru (fenotyp z  gr. phainomai - zjavujem sa, prejavujem sa)  navzájom párili, čím vznikali skupiny zvierat - populácie,  ktoré sa vyznačovali typickými znakmi a vlastnosťami  odlišnými od iných populácií králikov. S rozvojom  zootechniky sa takéto populácie presne definovali a dali  základ súčasným plemenám. Plemeno je z tohto hľadiska  primerane početná skupina zvierat  vyznačujúca sa typickými plemennými znakmi a vlastnosťami, ktoré sú  dedičné a teda sa prenášajú na ďalšiu generáciu všetkých príslušníkov daného plemena. Dôležitou  vlastnosťou plemien je schopnosť vzájomného kríženia jedincov rôznych plemien,  ktorá je podmienená tým, že plemeno vzniká v rámci jedného  zoologického druhu.

V súčasnosti platný Vzorník plemien králikov uvádza 74 plemien a množstvo mutácií (rázov) farby a kresby srsti. Historicky sa tieto plemená rozdeľujú podľa živej hmotnosti v dospelosti na 4 skupiny: obrovité plemená, stredné, malé a zdrobnené. Veľkosť tela je  podmienená dedične a podľa súčasných predstáv  ju spôsobuje komplex génov, ktoré svojimi alelami vyvolávajú buď intenzívnejší priebeh procesov súvisiacich s rastom živej hmotnosti (obrovité králiky) alebo spôsobujú ich útlm (zdrobnené králiky). V závislosti od zostavy týchto alel sa vyvíjajú aj v rámci plemena  zvieratá s rozdielnou konečnou živou hmotnosťou, čo sa prejavuje ako vnútroplemenná premenlivosť. Významný podiel na prejave  rastových génov má prostredie (výživa, zdravotný stav).

V našich chovoch sa najčastejšie chovajú nasledovné plemená:

belgický obor (BO)
Belgický obor (BO)

Pre vysokú živú hmotnosť si získal obľubu chovateľov typický zástupca obrovitých králikov - belgický obor (BO). Zvieratá tohto plemena dosahujú živú hmotnosť v dospelosti nad 7 kg a nie sú zriedkavé jedince, pri ktorých sa hmotnosť blíži k hranici 10 kg.
Prvé zmienky o králikoch so živou hmotnosťou presahujúcou 5 kg  a dĺžkou tela 60 cm sú z roku 1825 z okolia flámskeho Gentu a neskôr (1850) zo severného Francúzska. Vznikli usmerneným výberom najväčších jedincov s cieľom ich lepšieho využitia ako jatočných zvierat na produkciu mäsa a kože.
Odhaduje sa, že v roku 1890 bolo na severozápadnom pobreží dnešného Belgicka asi 15 000 chovateľov belgických obrov. Na prelome XIX. a XX. storočia sa prvé zvieratá dostali na územie Nemecka, kde bol v roku 1893 spracovaný ich prvý plemenný štandard.

novozélandský biely králik (Nb)
Novozélandský biely králik (Nb)

Stredné plemená tvoria  najpočetnejšiu skupinu králikov, z ktorej sa použilo najviac plemien pri šľachtení brojlerových línií. Najznámejším zástupcom je asi novozélandský biely králik (Nb). Z genetického hľadiska predstavujú zvieratá albinotické fenotypy. Králik bol vyšľachtený  v medzivojnovom období XX. storočia. Na jeho tvorbe sa podieľali šľachtiteľské farmy a majitelia veľkých chovov v americkej Kalifornii. Tým bol daný aj cieľ šľachtenia – králiky  s vysokými parametrami mäsovej úžitkovosti a odolné voči farmo-vým podmienkam chovu. Z východiskových plemien sa na tvorbe  Nb podieľali novozé-landský červený a údajne  dlhosrstý angorský králik a normálnosrstý albín. Do Európy sa prvé Nb zvieratá dostali začiatkom päťdesiatych rokov. Na Slovensku ich mohli chovatelia vidieť po prvýkrát v  šestdesiatych rokov, keď sa importovala prvá väčšia skupina zvierat.

novozélandský červený králik (Nč)
Novozélandský červený králik (Nč)

O pôvode ďalšieho zástupcu stredných plemien - novozélandského červeného králika (Nč) nie sú jednoznačné informácie. Jedna z verzií je, že tzv. škótske králiky priviezol jeden anglický osadník na Nový Zéland začiatkom 19. storočia a tieto zvieratá slúžili ako východiskové genotypy pri tvorbe novozélandského králika. V roku 1909 bolo prvých päť kusov zvierat so žltočerveným sfarbením srsti privezených do San Francisca a neskôr do Los Angeles. Predpokladá sa, že na ďalšom šľachtení králikov sa podieľali divožlté belgické obrovité králiky a zajačie králiky. Povesť o dobrých úžitkových vlastnostiach novozélandských králikov spôsobila, že už krátko pred prvou svetovou vojnou boli privezené do Anglicka a Holandska. Podľa dostupných záznamov boli prvé novozélandské červené králiky privezené na Slovensko v medzivojnovom období (tridsiate roky XX. stor.).

Kalifornský králik (Kal)
Kalifornský králik (Kal)

Kalifornský králik (Kal) patrí medzi králiky  s tzv. čiastočným (resp. neúplným) albinizmom. Typ kresby je charakteristický sfarbením ušníc, masky (časť okolo nozdier), distálnych častí končatín a chvosta. Geneticky je podmienená prítomnosťou aliel anan. Zvláštnosťou tejto alely je to,  že pigment sa  vyvíja v závislosti od teploty kože zvieraťa. V chladnejšom prostredí sú farebné znaky intenzívne, v teplom prostredí svetlejšie. Podľa zachovaných údajov bol prvým šľachtiteľom tohto  plemena Američan G. West, ktorý v roku 1922 krížil  činčilu s ruským králikom a ich potomstvo s novozélandským  bielym. Cieľom Westa bolo získať popri Nb ďalšie plemeno  s dobrými ukazovateľmi mäsovej úžitkovosti.  Plemeno bolo vystavené po prvýkrát v roku 1928, o jedenásť rokov neskôr bolo zaradené do vzorníka plemien  (Standard of Perfection). V roku 1947 sa kalifornský králik dostal  do Anglicka, odkiaľ sa vo veľkých populáciách prenášal na kontinent. Prvé záznamy o kalifornských králikoch na Slovensku sú zo začiatku sedemdesiatych rokov minulého storočia.

činčila veľká (Čv)
Činčila veľká (Čv)

Rozšíreným plemenom v našich drobnochovoch je činčila veľká (Čv). Činčilové  sfarbenie bolo pri králikoch po prvýkrát popísané v roku 1913 Dybowskim v Paríži.  Uvádza, že najprv krížil ruských králikov s divými. Získané krížence páril s modrými a malými striebornými králikmi a ich potomstvo získalo sfarbenie činčily. Z genetického hľadiska je činčilové sfarbenie srsti (názov odvodený zo sfarbenia  juhoamerickej činčily) spôsobené zonálnym rozmiestnením pigmentu (t.j. do pásov usporiadaných pigmentových granúl v chlpoch). Geneticky je toto sfarbenie podmienené alelami génu A (achiachi).

O chovateľských tradíciách na Slovensku svedčí aj skupina plemien, ktoré boli vyšľachtené domácimi chovateľmi. (holíčsky modrý, zemplínsky, nitriansky, zoborský, liptovský lisko, slovenský sivomodrý rex, slovenský pastelový rex). Z hľadiska mäsovej úžitkovosti sa z národných plemien využívajú tieto populácie:

Nitriansky králik (Ni)
Nitriansky králik (Ni)

Nitriansky králik (Ni) je spojený s menom Jaroslava Zelníka z Nitry, ktorý toto plemeno vyšľachtil pomocou ruských, francúzskych strieborných a kalifornských králikov v roku 1975. Ide o predstaviteľa mäsového typu králika s vysokou reprodukčnou a rastovou intenzitou. Napriek diskusiám o exteriérovej podobnosti s Kal králikom je zrejmé, že nitriansky králik má všetky atribúty domáceho plemena.

zoborský králik (Zo)
Zoborský králik (Zo)

Ďalším plemenom pôvodom  z Nitry je zoborský králik (Zo). Z genetického hľadiska ide o zaujímavé spolupôsobenie (interakcia) dvoch génov pre ruskú kresbu a holandskú strakatosť, ktoré v konečnom dôsledku vytvárajú akromelanistickú kresbu (sfarbenie koncových častí tela) bez sfarbenia nosnej časti hlavy a predných končatín. Zvieratá sú zmäsilé s vysokými hodnotami mäsovej úžitkovosti.

Väčšina neorganizovaných chovateľov chová rôzne medziplemenné krížence, ktorá sa však vyznačujú dobrými rastovými reprodukčnými a jatočnými vlastnosťami. Ich veľkou výhodou je aj adaptácia na lokálne podmienky.

Späť