Chov králikov - 5. Najdôležitejšie choroby králikov

Ján Rafay

5.1. Vírusové ochorenia

Hemoragická choroba králikov (mor králikov) sa do Európy rozšírila v druhej polovici osemdesiatych rokov minulého storočia pravdepodobne z  Číny. Jej charakteristickým príznakom je predovšetkým horúčka, akútny  krvavý zápal pľúc,  krvácanie a nekrózy na vnútorných orgánoch. V chove ochorejú a hynú najmä dospelé králiky a staršie odstavené mláďatá, pričom mortalita  je až 90 %. Zvieratá majú pred úhynom  často krvavý výtok z nosa, avšak veľa králikov uhynie náhle, bez predchádzajúcich zjavných príznakov ochorenia.

Ochorenie sa prenáša priamym kontaktom s chorým zvieraťom a jeho výlučkami, nie je vylúčený prenos hmyzom. Ochorenie má obyčajne rýchly priebeh a liečba nie je účinná, ale zvieratá sa môžu chrániť vakcínami  od veku 5 - 6 týždňov, pričom imunita proti ochoreniu nastupuje asi za 10 dní a pretrváva pri väčšine dostupných vakcín 1 rok. Princíp vakcinácie (očkovania) je založený na poznatku, že zdravý organizmus je schopný zmobilizovať vlastný imunitný systém a chrániť sa proti cudzorodým mikroorganizmom (vírusom, baktériám), ktoré vnikli do tela. V rámci imunitnej ochrany si organizmus vytvára zvláštnu skupinu biologicky aktívnych látok (protilátky), ktoré zneškodňujú cudzorodé elementy (antigény). Na vyvolanie tvorby protilátok často postačuje umelé zavedenie mŕtvych pôvodcov choroby (napr. vírusu hemoragickej pneumónie) alebo živých, ale v oslabenej (atenuovanej) forme (napr. vírus myxomatózy). Organizmus získa na základe takýchto antigénov podnety na tvorbu protilátok, ktoré cirkulujú v krvnom obehu určitú dobu a chránia organizmus  pred infekciou choroboplodným pôvodcom.

Myxomatóza patrí medzi nebezpečné nákazy a pri jej výskyte sa robia opatrenia zamerané na likvidáciu ohniska nákazy. Táto choroba bola po prvýkrát popísaná v roku 1897. V roku 1942 sa stanovil pôvodca a zistilo sa, že sa prenáša  bodavým hmyzom. Králik je na vírus mimoriadne citlivý na rozdiel od iných druhov čeľade zajacovitých, kde priebeh choroby je mierny a nemá dôsledky vo zvýšenej mortalite. Vírus myxomatózy sa  v masovej forme vyskytol v Európe v roku 1952. Vírus sa po prvýkrát použil aj v boji proti premnoženým králikom v Austrálii.

Toto vírusové ochorenie pretrváva v „prírodných ohniskách“ – v infikovaných populáciách divých králikov a šíri sa do domácich chovov prostredníctvom bodavého hmyzu, predovšetkým komárov. Preto najväčšie nebezpečenstvo nákazy hrozí počas daždivých rokov, pri výskyte záplav a pod., kedy dochádza k premnoženiu komárov. Ochorenie sa prejavuje ťažkým hnisavým zápalom spojiviek až oslepnutím zvierat, sťaženým dýchaním a tvorbou „myxomatóznych uzlov“ predovšetkým v oblasti hlavy, ale aj krku a trupe. Ochorenie sa nedá liečiť, ak sa zvieratá samovoľne vyliečia, stávajú sa prenášačmi. Preto jedinou ochranou pred ochorením je očkovanie. Zvieratá sa vakcinujú vo veku 10 – 12 týždňov a imunita pretrváva 4 mesiace, potom je potrebné vykonať opätovnú vakcináciu. Je možné očkovať aj mladšie králiky v ohrozených oblastiach, tieto je však potrebné revakcinovať už o 6 – 8 týždňov.  

Rotavírusová infekcia zapríčiňuje ochorenie  mladých králikov vo veku 30 – 80 dní, s kulmináciou medzi 36. a 42. dňom veku. Staršie zvieratá neochorejú, ale môžu ochorenie prenášať.

Ak sa infekcia dostáva do chovu, v ktorom dosiaľ zvieratá nemajú voči rotavírusom protilátky, prejavuje sa u mláďat horúčkou, nechutenstvom a vodnatou alebo hlienovitou žlto-zelenou hnačkou s následnou dehydratáciou (stratou vody a elektrolytov, koža stráca pružnosť – kožná riasa sa vyrovnáva pomaly), ktorá po 24 až 48 hodinách končí úhynom (60 – 80%). V chovoch, v ktorých už králiky majú protilátky voči infekcii (ak zvieratá prekonali ochorenie), je priebeh miernejší, mláďatá sú do určitej miery chránené protilátkami z materského mlieka. Rotavírusová infekcia má ťažký priebeh, ak ochorenie sekundárne komplikujú baktérie Escherichia coli a Clostridium sp. Liečba je neúčinná. Proti sekundárnej infekcii baktériami je možné aplikovať antibiotiká a chemoterapeutiká (napr. prípravky s obsahom tiamulínu, sulfonamidy), na zmiernenie hnačky napr. odvar z dubovej kôry (nekombinuje sa s inými liekmi podávanými v krmive a vode, iba s injekčnými prípravkami). V chovoch s vysokou mortalitou je vhodnejšie utratiť vrhy, v ktorých sa objavia vírusové hnačky už pred odstavom (vrátane samice) a ich klietky dezinfikovať, aby sa zabránilo šíreniu infekcie.

Podiel rotavírusov sa predpokladá aj  na vzniku epizootickej enterokolitídy králikov, ktorá bola popísaná koncom minulého storočia v južnej a juhozápadne Európe. Toto ochorenie postihuje mladé králiky a prejavuje sa nechutenstvom a tympaniou (zdutie, naplnenie tráviaceho traktu plynom). Motorika tráviaceho traktu chorých zvierat ustáva, brušná stena je napnutá, zvieratá majú bolesti, škrípu zubami, v exkremntoch je prímes hlienu. Pri pitve sa zisťuje nafúknutie žalúdka a tenkého čreva plynmi bez zjavných zápalových zmien, pričom ich obsah je vodnatý, na sliznici sú krvné podliatiny. V slepom a hrubom čreve sa objavuje väčšie množstvo hlienu.

Pasteurelóza
Pasteurelóza

5.2. Bakteriálne ochorenia
    
Pasteurelóza (infekčná rinitída, infekčná nádcha,) je v súčasnosti jedným z najväčších veterinárnych problémov predovšetkým v chovoch králikov s vysokou koncentráciou zvierat v uzavretých priestoroch.

Pôvodcom ochorenia je baktéria Pasteurella multocida,  pričom niektoré jej kmene sú pre králiky viac, iné menej infekčné. Infekcia sa najčastejšie šíri kvapôčkovou formou. Ochorenie postihuje dospelé i mladé zvieratá, ale zriedkavo králiky mladšie ako 12 týždňov, ktoré sú chránené protilátkami z materského mlieka. Úlohu pri šírení infekcie majú aj zoohygienické podmienky (vysoká koncentrácia čpavku alebo prievan dráždiaci sliznice, veľké výkyvy teploty, preplnenie klietok), výživa (napr. nedostatok vitamínov).

Pasteurelóza sa najčastejšie u králikov prejavuje ako nádcha. Zvieratá majú výtok z nosa, ktorý je spočiatku vodnatý, neskôr hnisavý. Zvieratá fŕkajú, prednými labkami si utierajú nos. Choré králiky prijímajú menej krmiva, zaostávajú v raste. Častými komplikáciami sú zápaly očí, dutín,  stredného alebo vnútorného ucha (čo sa prejavuje poklesom uší a otáčaním hlavy králika na postihnutú stranu), zápaly pľúc, kedy je králik malátny, ťažko dýcha, neprijíma potravu a chudne. Pasteurelóza sa však môže objaviť aj ako hnisavý až krvavý zápal pľúc, zápal maternice, močových ciest, alebo vo forme hnisavých abscesov aj bez príznakov nádchy. Vysoko infekčné kmene občas spôsobujú náhly úhyn králikov bez predchádzajúcich príznakov ochorenia. Častý je prechod akútneho ochorenia do chronického, kedy zviera nemá vážne zdravotné ťažkosti, priberá a rozmnožuje sa, avšak pri fŕkaní rozširuje infekciu v chove.  

Ochorenie je ťažko liečiteľné. Je možné liečiť ho antibiotikami a chemoterapeutikami (napr. tetracyklínom v injekčnej forme, prípravkami s obsahom flumequinu), u zvierat s pokročilým štádiom choroby sa však antibiotikami často ochorenie iba utlmí a o nejaký čas opäť prepukne. Preto ťažko choré jedince je vhodnejšie vyradiť z chovu a ich klietky vydezinfikovať alebo opáliť  plameňom. V chove s výskytom ochorenia má skutočný význam  iba včasná izolácia mláďat od dospelých a turnusový zástav odchovných priestorov.  Pred umiestnením mláďat v nových králikárňych je nutné preliečiť ich antibiotikami podľa zistenej citlivosti.

Bakteriálna mastitída – zápal mliečnej žľazy býva najčastejšie vyvolávaný zárodkami z rodu Staphylococcus, Streptococcus, Pasteurella. Prejavuje sa začervenaním až modročerveným sfarbením mliečnej žľazy laktujúcich samíc a zmenou sekrétu. Mláďatá obyčajne hynú. V chove sa roznáša prekladaním mláďat od jednej samice k druhej. Ochorenie sa lieči antibiotikami podľa citlivosti.

Hnačka
Hnačka

Infekčné enteritídy – zápaly čriev patria k najväčším problémom pri odchove mláďat králikov. Ich vyvolávajúcou príčinou býva stres, dlhodobá liečba antibiotikami, ale najčastejšie chyby vo výžive – nedostatok niektorých vitamínov, náhle zmeny kŕmenia, používanie narušených krmív,  nesprávne zloženie krmiva s vysokým obsahom škrobu a nízkym obsahom vlákniny. Hromadenie škrobu v slepom čreve a zmena pH črevného obsahu je predpokladom pre masívne pomnoženie patogénnych zárodkov Clostridium sp. alebo Escherichia coli. Obsah vlákniny pod 12% v kŕmnej dávke vysoko zvyšuje riziko ochorenia. Naopak, obsah vlákniny 18 – 20 % je dobrou prevenciou. Pri vzniku ochorenia môžu spolupôsobiť niektoré vírusy, napr. rotavírus.

jednobunkové parazity
Jednobunkové parazity

5.3. Parazitárne ochorenia

Kokcidióza patrí k najčastejšie sa vyskytujúcim ochoreniam v chovoch králikov.  Pôvodcom ochorenia sú drobné jednobunkové parazity (Eimeria sp. na obr. rôzne vývojové štádiá 1 – 3, zväčšené 400x ). Pri králikoch je známych 12 dru-hov, z ktorých väčšina parazituje v črevách, len 1 druh napáda pečeň hostiteľa. Nebezpečnosť jedno-tlivých druhov kokcídií je rozdielna. Niektoré druhy spôsobujú len povrchové poškodenie slizníc, kým iné zapríčiňujú hlbokú deštrukciu tkaniva v jednotlivých úsekoch čriev. Najčastejšie sa však vyskytujú zmiešané formy invázie, kedy sú zvieratá napadnuté viacerými druhmi kokcídií.

Zvieratá sa nakazia požieraním výkalov, krmivom a podstielkou znečistenou výkalmi, zeleným krmivom z plôch hnojených trusom z fariem, mláďatá pri cicaní zo znečistenej mliečnej žľazy. Kokcidióza máva veľmi rýchly a zhubný priebeh predovšetkým pri mláďatách v dobe odstavu (vo veku 30 až 60 dní). Choré zvieratá sú malátne, majú matnú a zježenú srsť, vlhké okolie očí (slzenie), zväčšené tympanické brucho,  môžu mať hnačku s prímesou hlienu alebo krvi, často však aj zápchu, v dôsledku bolestí škrípu zubami. Mortalita závisí od patogenity kmeňa. Pri pečeňovej forme sa postupne zhoršuje výživný stav zvierat, niekedy je zreteľné žltkasté sfarbenie viditeľných slizníc. U starších zvierat sa vytvorí určitá odolnosť a ochorenie má mierny, najčastejšie bezpríznakový priebeh.

Pri pitve uhynutých zvierat sa zisťuje rôzny stupeň zápalu tráviaceho traktu, črevá sú nafúknuté, ich steny sú zhrubnuté s drobnými krvácaninami, alebo silne začervenané, ich obsah je vodnatý, často s prímesou hlienu alebo krvi. Postihnutá pečeň je zväčšená s drobnými belavými uzlíkmi veľkosti špendlíkovej hlavičky, šošovice, prípadne až lieskového orecha.  

Ochorenie zvyčajne kulminuje v chovoch na jar a na jeseň. Súvisí to s faktormi, ktoré nepriaznivo ovplyvňujú odolnosť zvierat – výkyvy teplôt, náhle zmeny kŕmenia. Parazity, okrem toho, že škodia priamo, poškodzovaním tkanív otvárajú vstupnú bránu aj pre bakteriálne infekcie.  

Liečba je úspešná iba vo včasnom štádiu ochorenia. Zásadou je liečiť vždy celý chov. Účinné sú sulfonamidy (napr. Sutricol, Sulfadimidin, Sulfakombin, Sulfacox), ktoré sa v menších chovoch pridávajú do pitnej vody.

Kokcídie sú odolné voči väčšine bežne používaných dezinfekčných prostriedkov, vhodné je vypaľovanie klietok plameňom. Na väčších farmách chovatelia chránia zvieratá pridávaním kokcídiostatík do krmiva. Kŕmne zmesi s kokcidiostatikami sú určené pre mláďatá v období pred a po odstave, pričom je potrebné striedať ich asi po  jeden a pol až dvoch rokoch používania, vzhľadom na rýchly vývoj rezistencie kokcídií voči týmto prípravkom (pre kontrolu je potrebné pravidelné vyšetrenie trusu). Chovatelia s menším počtom zvierat môžu štyri krát ročne antikokcidikami na báze sulfonamidov  preliečiť celý chov. 

Ušný svrab
Ušný svrab

Ušný svrab je veľmi rozšíreným ochorením králikov, typickým predovšetkým pre väčšie chovy s vysokou koncentráciou zvierat.  Chorobu spôsobujú drobné roztoče parazitujúce v koži zvierat.

Svrab sa u chorých zvierat lokalizuje vo vonkajších zvukovodoch. Spočiatku je badateľné začervenanie vnútornej strany ušníc, neskôr sa tvoria žlté alebo červené chrasty, ktoré sa na seba lístkovito ukladajú. Niekedy sa ochorenie komplikuje bakteriálnou infekciou a poranené miesta hnisajú. U zanedbaných prípadov môže dochádzať k zápalom stredného ucha a poškodením statického orgánu. Zvieratá vytáčajú hlavu na jednu stranu a pri manipulácii strácajú orientáciu (torticolis). Choré zvieratá sú nepokojné, cítia svrbenie, škriabu sa.

Ochorenie sa dá pomerne rýchlo vyliečiť, avšak je potrebné preliečiť celý chov a asanovať prostredie. Sú vhodné prípravky, ktoré sa aplikujú lokálne vo forme sprayov. Liečbu je potrebné po týždni zopakovať. Zároveň treba odstrániť podstielky, chovné zariadenie vypáliť plameňom a vystriekať antiparazitickým sprayom.

Otlaky panvových končatín
Otlaky panvových končatín

5.4. Neinfekčné ochorenia

Otlaky panvových končatín zriedkavo bezprostredne ohrozujú život zvierat, ale výrazne limitujú ich komfort a následne úžitkovosť. Ochorenie sa prejavuje najskôr len lokálnym rednutím srsti na spodnej strane labiek. Neskôr sa objavujú lysé miesta, otvorené rany, vredy, krvácanie, prípadne i hnisanie. Pri ťažkom stupni ochorenia zápal prechádza z kože aj na podkožie, svaly, šľachy a kĺby, čo sa prejaví bolestivými opuchmi.  Celkový stav zvierat nebýva väčšinou postihnutý, len v ťažších prípadoch zvieratá prestávajú prijímať potravu, chudnú a neradi sa pohybujú. Choré zvieratá obyčajne odmietajú párenie, samice sa menej starajú o mláďatá. Na vývoji ochorenia sa podieľajú aj baktérie, napr. Staphylococcus aureus a betahemolytické streptokoky.

K vytvoreniu otlakov prispieva drsné, hrdzavejúce pletivo klietok, vysoká koncentrácia čpavku dráždiaca kožu, nečistená podlaha klietok obsahujúca veľké množstvo baktérií, ale aj genetická predispozícia. Najčastejšie ochorejú ťažšie zvieratá a čistokrvné králiky s menšou hustotou srsti na spodnej strane labiek.  Ochorenie sa lieči lokálnou aplikáciou dezinfekčných prostriedkov (Betadine, Akriflavin, hypermangán), v ťažších prípadoch antibiotík vo forme sprayov, mastí alebo zásypov. Chorým zvieratám, ak sú chované na roštoch, je potrebné zabezpečiť pevnú podložku na oddych. Postihnuté zvieratá je potrebné vyradiť z ďalšieho chovu.

Poruchy rastu zubov
Poruchy rastu zubov

Poruchy rastu zubov sa vyskytujú pri králikoch pomerne často. Nepravidelnosti v raste zubov sú väčšinou podmienené geneticky. Napr. nesprávna pozícia hornej a dolnej čeľuste spôsobuje, že pri hlodaní sa rezné plochy horných a dolných rezákov navzájom nedotýkajú a nedochádza k ich mechanickému obrusovaniu. Králikom spôsobujú nepravidelne rastúce a prerastajúce rezáky problémy pri príjme potravy, choré králiky hladujú. Vzhľadom na genetickú podmienenosť choroby, postihnuté zvieratá sa z chovu vyraďujú.

Späť