Chov koní v marginálnych oblastiach - 5. Nové využitie koní

Jan Brouček

Norik muránsky
Norik muránsky (Erros)

Okrem použitia koní na prácu a šport sa v poslednej dobe objavuje veľa ďalších možností. Moderný jazdecký šport nazývaný Western riding vyniká rozmanitou skladbou disciplín. Je vhodný takmer pre všetky vekové kategórie jazdcov a rôzne plemená koní. Ponúka adrenalínové disciplíny typu reining či rýchlostné súťaže, tak aj technicky náročné, ale pokojnejšie disciplíny ako trail, western pleasure, horsemanship a ďalšie.

Westernový kôň by mal mať kompaktný štvorcový rámec, výšku v kohútiku najlepšie okolo 150 cm, pohodlný chod s nie príliš vysokým zdvihom. Mal by byť ľahko ovládaný, obratný, rýchly a pokojný zároveň. Každá disciplína má trochu iné požiadavky na temperament koňa a jeho atletické schopnosti, vždy sa však vyžaduje kôň pod kontrolou, v harmónii s jazdcom.

Hipoterapia je liečebná metóda, ktorá využíva konský chrbát k tvorbe pohybových impulzov, ktoré sa potom prenášajú na pacienta a umožňujú mu tak rozvíjať jeho vlastné pohybové schopnosti. Dôležitý je výber správneho koňa, nájdenie správnej polohy na koňovi, správny spôsob držania pacienta, správnu a včasnú korekciu chýb. Čím závažnejšie a komplikovanejšie postihnutie, tým presnejšia musia byť poloha pacienta na koni. Hipoterapiu môže kôň prevádzať denne priemerne dve hodiny, ale len s prestávkou. Je vhodnejšie, ak pracuje rozdelene, hodinu napríklad dopoludnia a hodinu po poludní. Osvedčujú sa chladnokrvné plemená, dlhodobo šľachtené na jednotvárnu prácu v kroku. Problémom je telesná stavba, príliš široký chrbát často znemožňuje správne polohovanie pacienta. Dobré skúsenosti sú so sliezskym norikom. Paradoxom je, že druhé často užívané a veľmi osvedčené plemeno je anglický plnokrvník. Je to totiž kôň, ktorý chce spolupracovať s človekom, a ľahko pochopí o čo pri terapii ide, čoho sa má alebo nemá báť. Prejavuje zodpovednosť pri práci. Kôň pre hipoterapiu nesmie mať chyby vedúce k nežiaducej mechanike pohybu. Kôň by mal byť súmerný, dobre osvalený, nemal by mať príliš ostrý kohútik, vyčnievajúcu chrbticu, mäkký až presedlaný chrbát, príliš strmú lopatku a sponky. Prax ukazuje, že hipoterapia je pre kone náročná popri enormnom zaťažení chrbta predovšetkým po stránke psychickej. Vhodný kôň na hipoterapiu je kôň skôr štvorcového rámca, má kratší silný krk, oblý kohútik, pevný ale pružný chrbát, správne utvorenú lopatku, končatiny bez výrazných chýb, pružné sponky a zdravé, pevné kopytá. Zaujímavosťou je početné zaradenie krížencov do hipoterapie. Niektoré zvieratá vykazujú zaujímavú kombináciu vlastností fyzických i psychických po rodičoch – kombinácie arab–norická kobyla, welsh pony a norická kobyla, fjord – hucul. Vhodné typy koní predstavujú spestrenie ponuky typov pre hipoterapiu, ale ďalej by sa nemali zaraďovať do plemenitby.

Hiporehabilitácia je využitie koňa na rehabilitáciu. Kritériá pre výber takéhoto koňa sú prísne. Dôležitý je dokonalý pohyb. Krívajúce kone svoju chybu prenášajú na pacienta, a to rozhodne uzdraveniu nepomôže. Ďalším, a zásadným kritériom je psychika koňa. Musí však bezpečne znášať nároky na ne kladené pri terapii. Teda pokojne pristúpiť k rampe a pokojne pri nej stáť, tiež dotyky na najnemožnejších miestach konskej anatómie, navyše je nutné, aby bol dobre voditeľný, schopný znášať náhle zvuky od jazdca (pacienta).

Pri hipoterapii nie je súčasťou liečby, aby pacienti koňa čistili a starali sa o neho. Často im to ich postihnutie neumožňuje a navyše kôň je nútený k extrémnemu sebaovládaniu pri terapii a je preto vhodné mu na zvyšok dňa zaistiť maximálne ohľaduplné zaobchádzanie od skúseného ošetrovateľa.

Liečebne pedagogické jazdenie využíva interakciu medzi klientom a koňom z psychologického hľadiska. Používa sa teda kôň ako sprostredkovateľ emócií, ako „zrkadlo“, podľa ktorého človek automaticky prevádza korekciu svojho jednania či správania. Kôň dokáže jasne stanoviť hranice, a tie musia byť rešpektované. Celý tento proces je veľmi jemný a citlivý a vyžaduje prítomnosť terapeuta, ktorý dokoriguje záležitosť tak, aby nedošlo k zraneniu človeka ani koňa.

Paravoltíž a paradrezúra sú možnosti, ako umožniť aktívnu jazdeckú a závodnú činnosť ľuďom s handicapom. Paradrezúra je odvetvie športové, odvodené od drezúrneho jazdenia. Ide iba o predvedenie koňa. Je jedno, akým spôsobom jazdec urobí, aby kôň urobil daný cvik. Paradrezúra je paraolympijským športom, tiež v našej republike sa jazdí podľa medzinárodných pravidiel. Jazdiť môže takmer každý, kto udrží sed a má do toho chuť. Pri paravoltíži sú cvičenci sú rozdelení do skupín podľa svojho postihnutia (ľahký handicap a ťažký handicap), V tejto disciplíne sa uplatňujú jazdci s mentálnym postihnutím alebo kombinovanými chybami. Je pre ne výhodou, že nemusia kone viesť a že môžu pracovať prevažne so svojim telom. Parazáprah sa u nás zatiaľ oficiálne nerozvíja, ale pretekári s mentálnym handicapom sa pravidelne zúčastnia verejných tréningov.

Pri práci s koňom, hlavne v hipoterapii, musíme dobre poznať zákonitosti etológie koní. Správanie zvierat sa môže stať ukazovateľom vhodnosti alebo nevhodnosti pre zaradenie koňa do terapie. Osobnosť koňa tvorí množstvo hlboko zakorenených inštinktov, ktoré sa vytvárali počas dlhého vývoja. Zmysly koní sú však dokonalejšie než u človeka.

Kôň má iné zmyslové vnímanie než človek, iné sociálne chovanie, svoje typické sexuálne chovanie, vlastnú vyvinutú komunikáciu, systém adaptácie na záťaž a reakcie na stres atď. Pri výbere si musíme uvedomiť, že nehľadáme univerzálne plemeno koňa vhodné pre hipoterapiu, ale jedince v rámci plemien, ktoré sú schopné túto činnosť vykonávať. V rámci programov šľachtenia koní sa niektoré vlastnosti koní viac fixovali a preto medzi určitými plemenami koní nájdeme väčší počet jedincov zaradených do terapie. Tento faktor je však ovplyvnený ekonomickou situáciou v chove koní, niektoré, v zahraničí veľmi cenené plemená koní, sú u nás predovšetkým z finančných dôvodov nedostupné. Z etologického hľadiska musíme pri výbere koňa, jeho príprave i vlastnej terapii rešpektovať zvláštnosť jednotlivých koní a počítať s nimi. Napr. musíme výcvikom zvládnuť samostatnosť koňa tak, aby nepodliehal stádovému pudu, na druhej strane kone musia byť schopné pracovať spoločne. Mali by sme rešpektovať hierarchiu zvierat v skupine. Dominantným „zvieraťom“ by mal byť cvičiteľ, terapeut, potom odpadajú problémy s rešpektom niektorých koní počas terapie. Dobrý terapeut by mal poznať reč tela a mimiku, jeho reakcie pri strachu a neistote, rešpektovať sociálne prejavy svojho koňa. Pokiaľ zaradí do terapie kobylu, mal by si byť vedomý zmien chovania kobyly v dobe ruje – napr. zbytočne netrestať kobylu za neochotu, za navaľovanie sa na rampu v dobe ruje a nepúšťať k takému zvieraťu klienta samotného do boxu kvôli čisteniu koňa. Do terapie sa z bezpečnostných dôvodov nezaraďujú žrebci. Pracovnú terapiu vykonávajú valasi.

Späť