Chov hovädzieho dobytka - 2. Chov mliekového hovädzieho dobytka

Ján Huba, Vojtech Brestenský, Vladimír Tančin, Peter Polák, Ján Tomka

2.1. Zásady chovu dojníc

V modernom chove s voľným ustajnením tvorí základnú jednotku skupina. Pri tvorbe sa zohľadňuje:

  • štádium reprodukčného cyklu,
  • dosahovaná dojivosť.


Medzi jednotlivými oteleniami prechádzajú kravy obdobiami, pri ktorých potrebujú rôznu starostlivosť. Podľa štádia reprodukčného cyklu sa preto stádo delí na: 

  • kravy produkčné,
  • kravy v období státia na sucho,
  • kravy v období telenia.

Špecifickou skupinou sú vysokoteľné jalovice, pri ktorých sú požiadavky na ustajňovacie priestory a výživu rovnaké, ako pri kravách stojacích na sucho. Pri väčších stádach však, ako už bolo uvedené, tvoria vysokoteľné jalovice samostatnú skupinu.

Počty kráv v jednotlivých skupinách vo vzťahu k celkovému počtu kráv v stáde sú závislé od intenzity reprodukčného cyklu (trvanie medziobdobia), času zasušenia, doby pobytu v pôrodnici a doby pobytu vysokoteľných jalovíc medzi kravami stojacími na sucho.

V tabuľke je uvedený príklad štruktúry stáda v % pri trvaní medziobdobia 400 dní, zasušení 60 dní pred plánovaným otelením, pobyte kráv v pôrodnici 14 dní (9 dní pred a 5 dní po otelení) a pobytom vysokoteľných jalovíc medzi kravami 2 mesiace pred otelením.

Tabuľka: Štruktúra stáda kráv v %

Reprodukčný cyklus je rozdelený na obdobia, v ktorých každá krava je zaradená do určitej skupiny.

Produkčné obdobie trvá od presunu kravy z pôrodnice do zasušenia. Dĺžka trvania produkčného obdobia sa vypočíta, keď od dĺžky trvania medziobdobia, resp. reprodukčného cyklu (400 dní) odpočítame dobu zasušenia (60 dní) a dobu pobytu kráv v pôrodnici po otelení (5 dní). Pri trvaní medziobdobia 400 dní produkčné obdobie trvá 335 dní, čo je 83,7 %. Napríklad pri celkovom počte 100 kráv je v produkčnej skupine 84 kráv.

Dĺžku pobytu v oddelení pre zasušené kravy dostaneme, keď od celkového času trvania zasušenia (60 dní) odpočítame čas strávený v pôrodnici pred otelením (9 dní), t.j. 51 dní, čo predstavuje 12,8 % z celkového reprodukčného cyklu. Pri celkovom počte 100 kráv je 13 v období státia na sucho.

Pobyt v pôrodnici 14 dní predstavuje 3,5 % z celkového reprodukčného cyklu.

Ak sú vysokoteľné jalovice ustajnené spolu so zasušenými kravami, malo by byť k dispozícii viac ustajňovacích miest, ako je celkový stav kráv. Napríklad pri celkovom stave 100 kráv, 30 % brakovaní základného stáda a dĺžke pobytu vysokoteľných jalovíc medzi kravami 2 mesiace je potrebné pripraviť minimálne 105 ustajňovacích miest pre kravy a vysokoteľné jalovice.  

Podľa veľkosti ustajňovacieho priestoru a počtu oddelení, ktoré sú k dispozícii, je možné rozdeliť produkčné kravy na menšie skupiny. Dĺžka pobytu v daných skupinách vyplynie z ich kapacity. Do skupín sa rozdeľujú buď podľa reprodukčného cyklu alebo dojivosti. Napríklad môžeme podľa reprodukčného cyklu rozdeliť stádo produkčných kráv na dve skupiny, do zistenia teľnosti a po zistení teľnosti. Vtedy je doba pobytu v každej skupine 168 dní. Ak sú k dispozícii tri priestory možno produkčné kravy rozdeliť na skupiny do pripustenia, do zistenia teľnosti a teľné. Vtedy je doba pobytu v každej skupine 112 dní.

Pri skupinovom kŕmení je z hľadiska racionálneho kŕmenia lepšie rozdeliť produkčné kravy podľa dosahovanej dojivosti. Pri mliekových stádach s vyrovnanou úžitkovosťou, zodpovedá rozdelenie skupín podľa dojivosti približne rozdeleniu podľa reprodukčného cyklu. Kŕmna dávka v skupine by mala byť pripravená tak, aby nedochádzalo k prekrmovaniu kráv a aby neklesla žiadnej krave dojnosť. Z toho dôvodu sa kŕmna dávka prispôsobuje kravám s najvyššou dojivosťou. Výber kráv do skupiny by mal byť robený tak, aby boli rozdiely v dojnosti čo najmenšie. Väčší počet skupín produkčných kráv vytvorených podľa dojnosti zníži rozdiely v dojnosti medzi kravami v skupine a tým je kŕmenie racionálnejšie. Ideálne je, keď rozdiel dennej dojivosti v skupine je menší ako 5 l. Pri podaní 0,5 kg kŕmnej zmesi na produkciu 1 l mlieka sú kravy s najnižšou dojivosťou v skupine prekrmované 2,5 kg kŕmnej zmesi. Tento rozdiel v potrebe krmív je možné využiť na rozdájanie kráv na začiatku laktácie a na rast kráv v 1. a 2. laktácii. To si treba uvedomiť pri zaraďovaní týchto kráv do skupín. Kravy v druhej polovici laktácie už nereagujú zmenou dojivosti na prípadné zmeny v skrmovaní kŕmnej zmesi. Pri nedokrmovaní však treba počítať s tým, že sa môže znížiť ich telesná hmotnosť.

Mal by sa minimalizovať stres pri zaradení nových kráv do skupiny.

Veľkosť skupín by mala zodpovedať veľkosti stáda. U nás sa zaužívalo, že skupina produkčných kráv nie je väčšia ako 50 ks. Takúto skupinu však je možné vytvoriť len vo veľkých stádach. Napríklad, ak kravy doja denne od 20 do 40 l a predpokladajme, že v rámci skupiny je rozdiel v dojnosti 5 l, môžeme produkčné kravy rozdeliť na štyri skupiny. Ak je v jednej skupine 50 ks, je celkove 200 ks produkčných kráv a tomu zodpovedá veľkosť stáda minimálne 240 kráv. Z uvedeného vyplýva, že pri menších stádach je vhodnejšie tvoriť menšie skupiny. Samozrejme, že rozdelenie produkčných kráv na skupiny vychádza z miestnych podmienok, ktoré sú medzi farmami veľmi rozdielne. Dôležité je, aby sa vždy vybrala tá optimálna možnosť.  

Vhodné je, keď sú kravy stojace na sucho a vysokoteľné jalovice ustajnené v rovnakom type ustajnenia ako produkčné kravy.   

Kravy sa v období telenia ustajňujú v oddelenom priestore. Do obdobia pobytu v pôrodnici sa započítava obdobie prípravy na telenie a po otelení, mledzivové obdobie i čas potrebný na prípravu na produkčné obdobie. Po otelení dosahujú kravy vysokú dojivosť a preto je potrebné na príjem vysokých dávok kŕmnej zmesi dojnice dôkladne pripraviť.

V pôrodnici sú kravy pri telení ustajnené individuálne alebo v menších skupinách po 3-4 ks. Pri individuálnom telení sa približne 1-3 dni pred predpokladaným otelením presúvajú kravy zo skupinového koterca do individuálneho pôrodného koterca, kde sa telia. Po otelení sa vracajú do skupinového koterca, kde sa pripravia na produkčné obdobie.

Pri skupinovom telení sa kravy chovajú počas celého pôrodného obdobia v jednej skupine.

Pri individuálnom telení je potrebný menší priestor, ale organizácia chovu je náročnejšia ako pri skupinovom telení. V kapacite ustajňovacieho priestoru pre kravy v období telenia je treba počítať aj s nárazovým telením, resp. sezónnym telením kráv.

2.2. Obdobie státia na sucho

Zasušenie a obdobie státia na sucho predstavuje veľmi dôležitú fázu organizácie chovu kráv. Je potrebná individuálna starostlivosť, najmä pri vysokoúžitkových kravách. Upravuje sa kŕmna dávka. Organizačne treba zvládnuť začlenenie kráv do tejto skupiny v nadväznosti na kapacitné možnosti farmy a časový harmonogram organizácie chovu v celom stáde. Pri zasúšaní sú veľké individuálne rozdiely medzi jednotlivými zvieratami a preto nie je možné postup pri zasúšaní všeobecne definovať. Môže sa iba odporučiť postupné zníženie výdatnosti kŕmnej dávky a napájania. Pri niektorých zvieratách je možné uvedené zníženie vykonať naraz so súčasným ukončením dojenia. V tomto období sa preventívne ošetruje mliečna žľaza.

V období státia na sucho je treba venovať osobitnú pozornosť zloženiu kŕmnej dávky a jej dietetickým účinkom. V kŕmnej dávke musí byť zabezpečený dostatočný prísun makroprvkov, mikroprvkov, vitamínov A, E, D a ostatných živín. Pri stanovení kŕmnej dávky v období státia na sucho je však potrebné si uvedomiť, že vysoký podiel energie a ostatných živín a z toho vyplývajúca pretučnenosť má za následok ťažšie telenie, časté zadržanie lôžka, oneskorenú involúciu maternice a aj výskyt metabolických porúch. Častokrát teľatá uliahnuté pri takýchto podmienkach majú zníženú životaschopnosť.

V období pred telením je treba v kŕmnej dávke obmedziť podiel šťavnatých krmív, najmä pri predčasnej sekrécii mledziva, a vylúčiť chladné a namrznuté krmivá, ktoré môžu vyvolávať reflektorické sťahy svaloviny maternice, s následným potratom alebo predčasným telením. Zvýšenú pozornosť je treba venovať zdravotnému stavu mliečnej žľazy dojníc.

Dôležitá je príprava kráv na vysoký príjem kŕmnej zmesi po otelení.

2.3. Odchov mliekových jalovíc

Jalovice pre vývoj a rast potrebujú voľný pohyb. Odchov mladého dobytka sa realizuje výlučne vo voľnom ustajnení s nadväznosťou na výbehy. Odporúča sa mať výbehy pri ustajňovacom priestore aj pri pastevnom chove. Rastúcim jaloviciam je potrebné zabezpečiť dostatočný pohyb aj mimo pastevnej sezóny.

Cieľom odchovu jalovíc je vyprodukovať zdravé, konštitučne silné, vysoko produktívne a dlhoveké kravy. Z fyziologického hľadiska je pri odchove rozhodujúci vek a živá hmotnosť pri pripúšťaní. Z ekonomického hľadiska je potrebné jalovice pripúšťať čo najskôr, aby sa skrátilo neproduktívne obdobie. Jalovice pohlavne dospievajú už vo veku 12 mesiacov. Prvé pripustenie sa však môže realizovať až po dosiahnutí telesnej dospelosti, keď zviera dosahuje 2/3 dospelej živej hmotnosti. Napríklad jalovice mliekového úžitkového typu, šľachtené holštajnským plemenom, by sa mali pripúšťať pri živej hmotnosti okolo 420 kg.

Ak sa majú pri odchove jalovíc zohľadniť okrem veku a živej hmotnosti pri pripustení aj vývojové fázy mliečnej žľazy, je potrebné prispôsobiť k tomu ich výživu a organizáciu odchovu. Pri mliekových plemenách dobytka väčšieho telesného rámca nastupuje puberta vo veku 9 až 11 mesiacov, niekedy aj neskôr. Do tohto veku stále rastie tukové tkanivo mliečnej žľazy. Preto kŕmna dávka pre jalovice do veku 12 mesiacov by mala zabezpečiť denný prírastok do 700 g. Pri vyššom prírastku môže nadmerne rásť tukové tkanivo vo vemene. Vo veku 12 mesiacov by mali jalovice dosahovať živú hmotnosť okolo 300 kg.

V období po puberte, až do gravidity, je rast mliečnej žľazy pomerne obmedzený a nie je ovplyvnený prírastkami. Limitujúcim faktorom pre výšku prírastkov v tomto období je živá hmotnosť a vek, v ktorom chceme jalovice pripúšťať. Všeobecne sa udáva vhodný termín pripúšťania vo veku 17 mesiacov. Na to, aby sa v tomto veku dosiahla požadovaná živá hmotnosť jalovíc (420 kg) je potrebný denný prírastok živej hmotnosti 750 g. V tomto období rastu sa môžu jalovice kŕmiť aj na vyšší prírastok, čím sa skráti doba odchovu. Pri prírastku 900 g je to o 1 mesiac.

Po pripustení, na začiatku gravidity rastie jaloviciam vo vemene predovšetkým vývodný systém. Alveolárny systém, ktorý neskôr tvorí mlieko sa intenzívne vyvíja až v strednom období gravidity. V skupinách jalovíc po pripustení do zistenia teľnosti postačuje denný prírastok 700 g. Takýto prírastok je možné dosiahnuť pri kŕmení len objemovými krmivami. Tým sa jaloviciam prispôsobuje tráviaci trakt na vysoký príjem objemových krmív v dospelom veku. Po zistení teľnosti sa vo vemene jalovice intenzívne tvorí sekrečný systém. Denný prírastok by mal byť 750 g. Po zaradení vysokoteľných jalovíc medzi suchostojace kravy, kde je kŕmna dávka postavená na produkciu 8 - 10 l mlieka, sa jaloviciam prírastok zvýši. Pri otelení by mali dosiahnuť živú hmotnosť nad 620 kg.

Pri systéme odchovu s intenzívnym rastom, pri ktorom sa jalovice pripúšťajú vo veku 14 mesiacov je potrebný denný prírastok do veku 12 mesiacov minimálne 900 g a v období od veku 12 do 14 mesiacov až 950 g. Vtedy vo veku 14 mesiacov majú jalovice živú hmotnosť 420 kg.

Jalovice od veku 7 do 12 mesiacov zvýšia svoju živú hmotnosť viac ako 130 kg. Ak chceme pre ne zabezpečiť primeranú výživu pri skupinovom kŕmení, v skupine s vyrovnanou živou hmotnosťou, musia byť rozdelené minimálne do dvoch skupín. V jednej  skupine by nemalo byť viac ako 30 zvierat. Pri zmiešanej kŕmnej dávke a ad libitnom kŕmení môže byť pomer kŕmnych miest k počtu ustajnených zvierat 1 : 1,5.

V ďalšej vekovej kategórii od veku 13 mesiacov do pripúšťania (po 17. mesiaci veku) za 150 dní zvýšia jalovice svoju hmotnosť o 115 kg. Pri ad libitnom kŕmení zmiešanou kŕmnou dávkou je potrebné chovať jalovice v dvoch skupinách. Pri odchove s pripúšťaním vo veku 14 mesiacov za 60 dní zvýšia živú hmotnosť o 58 kg a môžu sa chovať v jednej skupine. Jalovice sa môžu chovať pri zúženom pomere kŕmnych miest k počtu ustajnených zvierat, maximálne však 1 : 1,5.

Pripúšťané jalovice do zistenia teľnosti je vhodné ustajniť v samostatnej skupine. Zjednoduší to vyhľadávanie ruje, insemináciu a zisťovanie teľnosti. Pri zákrokoch je vyrušovaná iba jedna skupina. Koterec pre tieto jalovice je vhodné vybaviť fixačným zariadením na pripúšťanie a zisťovanie teľnosti.

Jalovice teľné sa ustajňujú v samostatnej skupine, kde môže byť pri ad libitnom kŕmení a zmiešanej kŕmnej dávke zúžený pomer kŕmnych miest k počtu ustajnených zvierat 1:1,5.

Dva mesiace pred plánovaným otelením, približne vo veku 2 roky, sa môžu jalovice ustajniť spolu so suchostojacími kravami. Vo väčších stádach však vysokoteľné jalovice tvoria samostatnú skupinu.

Počas odchovu sa uskutočňuje selekcia jalovíc podľa zdravia, hmotnostných prírastkov a schopnosti zaradenia do reprodukcie. Selekcia podľa hmotnosti jalovíc by sa mala uskutočňovať po každom štvrťročnom vážení. Zo stáda sa vyraďujú jalovice s nízkou hmotnosťou. Dôslednejšiu selekciu podľa hmotnosti treba robiť predovšetkým pri jaloviciach vo veku nad 12 mesiacov, keď už klesá ich rastová schopnosť, a tým aj možnosť vyrovnať nedostatky rastu z mladšieho vekového obdobia. Pri zaostávajúcom raste, zvlášť v období pohlavného dospievania, sa nedostatočne vyvíjajú pohlavné orgány jalovice, najmä vaječníky. To môže mať za následok poruchy plodnosti v neskoršom veku. Chovateľ musí nepretržite sledovať vzniknuté ochorenia jalovíc. Ochorenia dýchacích a tráviacich orgánov jalovíc v priebehu odchovu môžu mať trvalé negatívne následky na vývin produkčných schopností dospelej kravy. Pri vyraďovaní jalovíc zo stáda je treba prihliadať aj na ich pôvod. Pri geneticky hodnotných jaloviciach sa postupuje uvážlivejšie.

Selekcia jalovíc sa robí pravidelne v priebehu celého roka. Zamedzí sa tým dlhšiemu chovu jalovíc, pri ktorých nie je predpoklad, že sa z nich odchovajú vysokovýkonné dojnice. Jalovice, ktoré nie sú aj po viacnásobnom inseminovaní alebo pripustení oplodnené, by sa mali z chovu vyradiť. Počas odchovu od veku 6 mesiacov do otelenia celkové zníženie stavu jalovíc (úhyn, nutné zabitie a vyradenie z chovu) by nemalo presiahnuť 16 %. Ročne by sa malo pri natalite 94-96 % od 100 kráv odchovať minimálne 34-35 vysokoteľných jalovíc, ktoré môžu nahradiť vyradené kravy zo stáda. Pri brakovaní kráv 30 %, by mal byť prebytok odchovaných jalovíc. V prípade, že vysokoteľné jalovice nie je možné predať a  stádo kráv sa nerozširuje, môže sa sprísniť selekcia jalovíc, hlavne v mladšom veku. Zníži sa tým nákladovosť v odchove jalovíc a urýchli sa genetický pokrok v stáde.  

2.4. Ustajnenie hovädzieho dobytka

Parametre ustajnenia by mali vytvárať pre zvieratá vhodné podmienky. Musia byť rešpektované predovšetkým priestorové požiadavky zvierat s ohľadom na ich prirodzené potreby. Parametre ustajnenia musia byť volené tak, aby bez väčšieho nároku na ručnú prácu boli zvieratá udržované v čistote. Tiež musia byť zvieratá chránené pred extrémami počasia.

Ustajňovacie systémy pre jednotlivé kategórie hovädzieho dobytka sú nasledovné:

Kravy:

  • voľné ustajnenie s ležiskovými boxmi
    - podstielané
    - nepodstielané: ploché chodby chodby s roštovou podlahou
  • voľné skupinové kotercové ustajnenie
    - s hlbokou podstielkou
    - s narastajúcou podstielkou
    - s plochým pristielaným ležoviskom
  • ustajnenie s priväzovaním na stredne dlhých podstielaných stojiskách

Odchov jalovíc:

  • voľné, skupinové kotercové ustajnenie
    - s hlbokou podstielkou
    - s narastajúcou podstielkou
    - s plochým pristielaným ležoviskom
  • voľné ustajnenie s ležiskovými boxmi
    - podstielané
    - nepodstielané: ploché chodby chodby s roštovou podlahou

Výkrm dobytka:

  • voľné, skupinové kotercové ustajnenie
    - s hlbokou podstielkou
    - s narastajúcou podstielkou
    - s plochým pristielaným ležoviskom


Voľné ustajnenie s ležiskovými boxmi
Voľné ustajnenie s ležiskovými boxmi sa využíva predovšetkým v chove dojníc. Je ho možné úspešné využívať aj v odchove jalovíc. Udržuje zvieratá čisté, čo je dôležité hlavne pri dojených kravách. Poskytuje im dostatočné pohodlie pre odpočinok. Minimalizuje vzájomné vyrušovanie medzi zvieratami.

Uvedené prednosti ležiskových boxov sa dosiahnu iba pri správnej voľbe ich rozmerov podľa telesného rámca dobytka. Aby rozmery vyhovovali všetkým zvieratám v stáde, je potrebné ich dimenzovať na telesné miery tých najväčších.

V ležiskovom boxe musí byť vytvorený priestor nielen na pohodlné ležanie a státie, ale aj primeraný priestor pre vstávanie a líhanie. Zvieratá musia do boxu jednoducho vojsť a rovnako jednoducho z neho vyjsť. Box musí byť dostatočne dlhý a široký pre pohodlný odpočinok. Na druhej strane však, musia zábrany zvieratá do určitej  miery obmedzovať. Musia im zabrániť v boxe sa otočiť a do boxu kaliť alebo  močiť.

Podlaha ležiskového boxu
Ležiskové boxy môžu byť podstielané alebo nepodstielané.
Kravy uprednostňujú mäkkú, nešmykľavú podlahu s dobrými izolačnými vlastnosťami. Tieto požiadavky spĺňa podstielanie. V našich podmienkach sa najviac využíva slama. Na podstielanie sa však môže použiť aj iný materiál. Hrúbka podstielky v boxe by mala byť minimálne 150 mm, aby vytvárala dobre formovateľné lôžko s dobrou izoláciou. Relatívne najlepšie lôžko je v tzv. prehĺbených boxoch. Lôžko je vymedzené stelivovým prahom a hrudnou doskou. Stelivový prah bráni vyhrňovaniu podstielky z boxu, takže nie je treba do neho veľa podstielať. Požadovanú hrúbku lôžka pre kravu zabezpečia 2 kg slamy na kus a deň. Vtedy je podlaha podstielky v úrovni hornej hrany stelivového prahu. Pri nedostatku podstielky sa vytvorí v ležovisku prehĺbenina, do ktorej si kravy neradi líhajú. Lôžko sa nevyprázdňuje, iba sa do neho pridáva podstielka. Ideálne je, keď sa do boxov podstiela dvakrát denne, vždy po vyhrnutí hnoja z chodieb. V niektorých prevádzkach sa podstiela iba jedenkrát denne s vyššou dávkou podstielky, ale chodby sa vyhŕňajú dvakrát denne. V takomto prípade sa po podstlatí vyhrnie z boxu do chodieb prebytok podstielky a pri prvom vyhŕňaní sa produkuje hnoj s veľkým podielom slamy. Pri druhom vyhŕňaní sa už do chodieb slama z boxov nevynáša a hnoj je riedky, takmer bez slamy.

V poslednom období sa začína na podstielanie boxov využívať ako podstielka odseparovaná pevná frakcia hnojovice (kal).

Najnovšou alternatívou riešenia podlahy ležiskových boxov sú matrace, hrubé 50-100 mm. V súčasnosti sa používajú dva typy matracov. Matrac plnený gumovou drvinou je tvorený z prešitých plnených pásov, ktoré zabezpečujú, že drvina sa v matraci neposúva. Pásy sú prekryté s nepremokavým obalom. Druhý typ matracov je z kompaktnej mäkkej gumy. Matrace sa upevňujú na podlahu vyvýšeného boxu. Na matrac sa pridáva malé množstvo vápenca alebo mletej slamy, aby sa jeho povrch udržal v suchom stave a bol nešmykľavý. Môže sa však používať aj bez tohto prídavku.

Voľné ustajnenie s kotercami
Kotercové systémy ustajnenia sú vhodné pre rastúci dobytok, teda pre chov teliat, mladého a výkrmového dobytka. Možno ich však uplatniť i v chove dojníc. Väčšinou ide o ustajnenie s podstielkou. Kotercové ustajnenie môže byť riešené ako jednopriestorové alebo dvojpriestorové. Jednopriestorové sa využíva iba v teľatníkoch so stacionárnou linkou odstraňovania maštaľného hnoja (obežný zhŕňač). Pri starších kategóriách dobytka, s mobilnou mechanizáciou podstielania a odstraňovania maštaľného hnoja, sa používa dvojpriestorové usporiadanie s ležoviskom oddeleným od kŕmiska. Plochy ležoviska i kŕmiska sa stanovujú podľa veľkosti zvierat.

Ležanie kráv pri rôznej hĺbke ležoviska
Ležanie kráv pri rôznej hĺbke ležoviska

Plocha ležoviska v koterci pozostáva z plochy potrebnej na ležanie a plochy potrebnej na voľný pohyb. Priestor pre ležanie v ležovisku kotercového ustajnenia pozostáva rovnako ako v ležiskových boxoch z priestoru potrebného na pohodlné uloženie tela zvieraťa a priestoru potrebného pre pohyb hlavy pri vstávaní, líhaní a ležaní.

Okrem priestoru na ležanie musí byť v ležovisku vo voľnom koterci aj priestor pre pohyb. Ten musí byť natoľko dostatočný, aby pri pohybe medzi ležiacimi zvieratami nedošlo k ich vyrušovaniu, prípadne zraneniu alebo k akejkoľvek agresivite. Zvieratá sa musia pomedzi ležiace kravy dostať do kŕmiska alebo k napájačke. Väčšina zvierat uprednostňuje ležanie čo najďalej od kŕmiska. Z toho je zrejmé, že čím je ležovisko hlbšie, tým je cesta k žraniu a pitiu komplikovanejšia, dlhšia a vyrušovanie ležiacich zvierat väčšie.

V podstielanom systéme kotercového ustajnenia musí byť kŕmisko oddelené od ležoviska zábranou, aby pri vyhŕňaní hnoja a podstielaní mohli byť zvieratá uzavreté v jednom alebo druhom priestore.

Kotercové systémy ustajnenia sú náročné na potrebu podstielky. Ak majú byť zvieratá udržané v čistote, je potrebné do ležoviska podstielať denne v lete 0,9 kg a v zime 1,2 kg slamy na 100 kg živej hmotnosti. Ležovisko sa podstiela jedenkrát denne a vyhŕňa sa podľa potreby, keď podstielka narastie do stanovenej výšky. Kŕmisko sa čistí dvakrát denne. Vyhŕňa sa tekutý hnoj iba s malým množstvom slamy alebo krmiva. Preto nie je dostačujúce mať iba manipulačnú plochu pri maštali pre denný odvoz do hnojiska. Výhodnejšie je mať uzavretý kontajner. Riešením môže byť aj denné podstielanie kŕmiska. V kŕmisku môže byť pevná, alebo roštová podlaha. V zahraničí sa aj pri ležovisku na hlbokej podstielke používa kŕmisko s roštovou podlahou.

2.5. Kŕmenie a napájanie dobytka

Kŕmením zvierat sa musí zabezpečiť optimálny príjem krmív a ekonomicky efektívny prísun energie a živín. Zvieratá by mali mať stály prístup ku kvalitnému krmivu s možnosťou nažrať sa vtedy, keď pociťujú potrebu. Najvyšší príjem krmív v požadovanom pomere sa zabezpečí pri podaní zmiešanej kŕmnej dávky. Preto najrozšírenejším technologickým systémom kŕmenia je mobilný miešací kŕmny voz.

Zvieratá žerú radšej a zožerú viac čerstvého krmiva ako staršieho a zvetraného. Tomu treba podriadiť frekvenciu podávania krmív. V letnom období, kedy krmivo zvetráva a mení svoje chuťové vlastnosti rýchlejšie, je treba podávať krmivo častejšie v menších dávkach, minimálne trikrát denne. V zime, keď krmivo mení svoje senzorické vlastnosti oveľa menej, sa krmivo môže podávať jedenkrát denne. Pri dojniciach je vhodné, keď je čerstvé a chutné krmivo pripravené a podané bezprostredne po dojení. Okrem toho, že po dojení majú kravy zvýšenú chuť piť a žrať, kŕmenie sa využíva aj na to, aby po dojení zostali zvieratá stáť, kým sa ceckový kanálik neuzavrie.

Voda zohráva vo výžive zvierat dôležitú úlohu. Pri jej nedostatku sa znižuje úžitkovosť a zhoršuje zdravotný stav. Vysokoúžitkové kravy vypijú okolo 75 l vody denne. Pri extrémne vysokých teplotách aj 2-krát toľko. Preto je nevyhnutné vybaviť ustajňovací priestor zodpovedajúcim napájacím systémom.

O spotrebe vody zvieratami rozhodujú tri faktory:

  • sušina kŕmnej dávky,
  • výška úžitkovosti,
  • teplota prostredia.

Prirodzené pitie pre hovädzí dobytok je z hladiny. Pri pití majú zvieratá postavenú hlavu pod uhlom 60° k hladine. Kravy ponoria mulec 30-40 mm pod hladinu tak, aby nozdry zostali nad ňou (obr.). V tejto prirodzenej polohe dokážu vypiť 12-20 l vody za minútu. Z toho vyplýva, že najvhodnejšie napájacie zariadenie je napájací žľab s hĺbkou vody minimálne 100 mm a s prítokom vody minimálne 12 l za minútu. Iba pri takýchto podmienkach sa zabezpečí, že kravy pri pití nehltajú vzduch. Nedostatočný prítok vody sa dá kompenzovať väčšou kapacitou napájacieho žľabu s vyššou hĺbkou vody v ňom.

Napájacie zariadenie by malo byť umiestnené na mieste, ktoré sa nerozmočí, kde je nešmykľavý povrch podlahy a kde sa dá ľahko vyčistiť. Musí byť ľahko prístupné zvieratám a umožňovať únik pri napadnutí iným zvieraťom. V žiadnom prípade sa neinštaluje do rohov maštale.

Voda v napájacom zariadení musí byť zdravotne nezávadná, nesmie byť znečistená zbytkami krmiva alebo exkrementmi. Napájacie zariadenie sa musí dať ľahko vyprázdniť a vyčistiť.

2.6. Získavanie mlieka

Prioritou každého chovateľa by malo byť získavanie mlieka spôsobom, ktorý neohrozuje spokojnosť dojnice, zdravie vemena a tým v konečnom dôsledku kvalitu mlieka a jeho potravinovú bezpečnosť. Obzvlášť je to dôležité pri predaji mlieka maloodberateľom.

Otázka kvality mlieka v prvovýrobe predstavuje veľmi komplexnú každodennú činnosť, ku ktorej je žiaduce aj tak pristupovať. Rozhodujúce postavenie pri získavaní a udržaní kvality mlieka prvovýrobe majú predovšetkým tieto činitele:

  • biologické vlastnosti dojných zvierat (kravy, bahnice, kozy): reakcia na prostredie
  • pracovná náplň obsluhy resp. vlastníkov zvierat a ich prístup k plneniu si povinnosti súvisiacich nielen so samotným dojením, ale aj starostlivosťou o nadojené mlieko a hygienu dojacieho zariadenia
  • technická a funkčná úroveň dojacieho zariadenia

Uvedené faktory by mali byť v každodennej pozornosti chovateľa

Pre optimálny postup dojenia a udržania vysokej kvality mlieka je potrebné mať neustále na zreteli kritické momenty chovateľského prostredia, ktoré najčastejšie zhoršujú zdravotný kvalitu mlieka. Znižovanie rizík získavania nekvalitného mlieka by malo vychádzať zo nielen zo základných znalostí o anatómii mliečnej žľazy, procesu uvoľňovania mlieka, mastitíde ale aj z najnovších poznatkov vedy a skúseností získaných z aplikovaného výskumu z praxe.

Mliečna žľaza je špecifickou žľazou cicavcov, ktorú iné stavovce nemajú. Má rozhodujúci význam pre život a existenciu mláďat. Vemeno predstavuje komplexný orgán skladajúci sa z niekoľkých systémov:

  • a) závesný aparát,
  • b) sekrečný (žľaznatý) parenchým zložený z epitelových buniek,
  • c) odvodné mliečne kanáliky pre uskladnenie a presun mlieka,
  • d) cievny, lymfatický a nervový systém.


V lalokoch a v lalôčikoch leží žľazový parenchým, je vytvorený z rozvetvených tubuloalvolárnych oddielov, z ktorých sekrét odteká do vývodov. Všetky vývodné cesty jednej štvrťky sa spájajú do 8 až 12- tich hlavných lalokových mliekovodov, ktoré ústia do mliečnej cisterny. Tá tvorí spoločnú rozšírenú časť všetkých mliekovodov a skladá sa zo žľaznatej a ceckovej časti. V hrote cecku kráv, kôz a oviec sa nachádza kruhový zvierač a ceckový kanálik.

Žľaznatý parenchým reprezentuje sekrečnú zložku mliečnych žliaz. Základnou časťou je mliečna alveola, ktorá má tvar malého guľovitého alebo mierne elipsovitého mechúrika. Súčasťou alveoly sú aj tzv. myoepitelových buniek. Myoepitelové bunky obsahujú myofilamenty, čo im umožňuje sa kontrahovať, čím dochádza k stláčaniu mliečnych alveol a tubulov (lobulov) a vytláčaniu mlieka do cisterny vemena.

Prívod krvi do vemena je veľmi dôležitý pre jej funkčnosť. Napr. na 1 kg mlieka je potrebné, aby 400 - 500kg krvi pretieklo vemenom. Prietok krvi vemenom sa prechodne zvyšuje aj počas dojenia či cicania. Dôležitú úlohu zohráva účinnosť prechodu komponentov z krvi do vemena a ich následné spracovanie. Asi 2 až 3 dni pred otelením dochádza k 2 až 6 násobnému zvýšeniu prietoku krvi. Znižovanie produkcie mlieka v priebehu laktácie už nie je spôsobené znižovaním intenzity prietoku krvi vemenom.

Krvou sa do vemena dostávajú všetky potrebné látky na tvorbu základných komponentov mlieka (tuk, bielkoviny, laktóza). Ďalej sa tu dostávajú aj hormóny, ktoré regulujú rast a vývoj vemena, tvorbu a vylučovanie mlieka ako aj regeneráciu sekrečných buniek medzi dvomi laktáciami. Z krvi sa do vemena dostávajú aj obranné látky a biele krvinky.

Lymfatický systém. Medzi bunkami organizmu a krvou je nepretržitá výmena rozličných látok prostredníctvom tkanivového moku a lymfy. Tkanivový mok, tekutina pretekajúca všetkými štrbinami v tkanivách a omývajúca všetky bunky, vniká do slepo zakončených lymfatických kapilár. Lymfatický systém napomáha udržovať rovnováhu tekutín, ktoré pritekajú a odtekajú z vemena a tiež napomáha v boji proti infekciám (zachytávanie patogénnych mikróbov). Na začiatku laktácie, hlavne u prvôstok, ale niekedy aj starších kráv s ovisnutým vemenom, dochádza k intenzívnejšiemu prívodu tekutiny z krvi do vemena ako k jej odtoku. K zníženému odtoku tkanivovej tekutiny prispieva aj pomerne intenzívna produkcia mlieka, kedy mlieko vo vnútri vemena tlačí a priškrcuje lymfatické cievy. Toto má za následok nahromadenie tkanivovej tekutiny, čo sa navonok prejavuje ako edém vemena. Tento stav pretrváva až dovtedy, pokiaľ lymfatický systém neodstráni prebytočnú tekutinu. Masáž vemena v smere odtoku lymfy podporuje odtok lymfy a znižuje opuch vemena.

Nervový systém priamo neovplyvňuje tvorbu mlieka a jeho sekréciu, ani kontrakciu myoepitelových buniek alveol počas reflexu ejekcie mlieka. Všetky uvedené činnosti v mliečnej žľaze sú pod kontrolou hormónov, ktoré sú privádzané krvnou cestou. Nervový systém je však pre vlastný proces získavania mlieka nenahraditeľný, pretože spúšťa mechanizmy, ktoré uvoľňujú potrebné hormóny z mozgu pre mliečnu žľazu.

Biológia procesu získavania mlieka

oblúk ejekcie mlieka
Reflexný oblúk ejekcie mlieka a zmeny veľkosti alveol po vyvolaní ejekcie (Schmidt a Van Vleck, 1974)

Význam uvoľnenia vytvoreného mlieka vo vemene je pre vlastný proces dojenia známy už od dôb, kedy človek vôbec domestikoval dobytok. Vedelo sa, že pre kravy je potrebná extra stimulácia pre uľahčenie procesu dojenia. Udržanie laktácie je závislé od sekrécie hormónov a pravidelného vyprázdňovania vemena, t.j. kompletného vydojenia dojnice. Vyprázdňovanie vemena – dojenie, cicanie, súvisí s neurohormonálnou reguláciou udržovania laktácie. Kontakt teľaťa, človeka, či stroja s vemenom aktivuje centrálny nervový systém (CNS). Aktivácia CNS sa na udržovaní laktácie podieľa dvomi spôsobmi:
a) reflex ejekcie mlieka,
b) ďalšie uvoľnenie laktogénnych (stimulujúcich tvorbu mlieka) hormónov do krvi.

Vznik reflexu ejekcie mlieka je nevyhnutným pre udržanie laktácie. Uvoľňovanie laktogénnych hormónov ovplyvňuje nielen celkový metabolizmus organizmu v prospech mliečnej žľazy, ale stimuluje aj procesy v sekrečných bunkách potrebných pre tvorbu mlieka.

Vyvolanie ejekcie mlieka je základnou podmienkou pre rýchle a úplne vydojenie a dosiahnutie maximálnej produkcie dojnice. Oxytocín je nenahraditeľný pre vyvolanie ejekcie mlieka. Význam ejekcie mlieka je pri zabezpečovaní maximálnej úžitkovosti dôležitý aj z dôvodu prerozdelenia mlieka vo vemene.

Ku koncu laktácie dochádza k predlžovaniu času potrebného na vyvolanie reflexu ejekcie mlieka. Predpokladalo sa, že príčinou je znížená citlivosť mliečnej žľazy k účinkom oxytocínu. Prijatím prahovej teórie o účinku oxytocínu sa vyvrátila teória postupného oslabovania reflexu ejekcie mlieka počas laktácie a počas dojenia. Zistilo sa, že:
a) Sekrécia oxytocínu sa počas laktácie nemení. Zdanlivo oslabený reflex ejekcie mlieka pozorovaný ku koncu laktácie súvisí s nižším množstvom mlieka nachádzajúceho sa v alveolách a cisterne. Menší objem mlieka v cisterne a predovšetkým v alveolách potrebuje viac času na odtok do cisterny. Podobný stav je pri dojení 3x denne.
b) Sekrécia oxytocínu sa počas dojenia výrazne nemení. Staršia literatúra uvádza, že v dôsledku rýchleho rozpadu oxytocínu v krvi je potrebné čo najrýchlejšie podojiť dojnicu a to v rozmedzí 4 - 5 minút. Zvyšovaním úžitkovosti dojníc sa predlžuje čas dojenia aj napriek tomu, že selekciou na úžitkovosť sa zlepšila aj dojiteľnosť. Preto veľa dojníc sa dojí viac ako 4 - 5 minút bez toho, aby sa u nich pozorovalo nedostatočné vydojenie. Vysvetlením je, že oxytocín sa uvoľňuje nielen počas stimulácie vemena pred dojením, ale aj nepretržite počas celého dojenia.

Vplyvom vonkajších podmienok chovu a dojenia a manipulácie so zvieratami môže dôjsť k vzniku porúch spúšťania mlieka, t.j. dojnicu nie je možné kompletne vydojiť. Vo všeobecnosti takto poruchy reflexu ejekcie mlieka pred, resp. v priebehu dojenia majú za následok:
a) predlžovanie času dojenia,
b) zníženie nádoja,
c) čiastočné alebo úplné zadržanie mlieka v mliečnej žľaze.

Nedostatočne vydojené mlieko spätne tlmí svoju vlastnú syntézu a zhoršuje sa jeho kvalita. Zadržané mlieko slúži ako zdroj výživy pre baktérie v dôsledku čoho sa zvyšuje riziko ochorenia mliečnej žľazy na mastitídu. Predlžovanie času dojenia zvyšuje riziko poškodenia hrotov ceckov, narúša pohodu dojníc a znižuje efektivitu resp. výkonnosť dojárne.

Vznik a priebeh reflexu ejekcie mlieka môže byť narušený dvoma rozdielnymi fyziologickými spôsobmi (mechanizmami). Prvý sa prejavuje na úrovni centrálnej nervovej sústavy tzv. centrálne poruchy a druhý vo vemene tzv. periférne poruchy.

Mechanizmus vzniku porúch ejekcie mlieka súvisí s pôvodom stresoru.  

a) Centrálne poruchy ejekcie mlieka sú vyvolané zastavením uvoľňovania oxytocínu do krvi a tým znemožnenie vytlačenia mlieka z alveol do cisterny. Totiž len mlieko z cisterny je možné získať dojacím zariadením.
b) Periférne poruchy vznikajú na úrovni vemena, kedy aj napriek dostatočnému množstvu oxytocínu v krvi nedochádza k presunu mlieka z alveol do cisterny. Pri periférnych poruchách ide o fyzikálne, chemické a biologické stresory.

Je potrebné zdôrazniť, že v podmienkach praxe jednou z najčastejších príčin zníženia až zastavenia toku mlieka sú práve centrálne poruchy. Pretože tieto poruchy sú zväčša vyvolané emocionálnymi stresormi, sú len v minimálnej pozornosti manažmentu a obsluhy. Dobrý chovateľ však musí tieto stresory odstraňovať alebo aspoň zmierňovať ich negatívny vplyv na proces dojenia a starostlivosti o matky s mláďatami.

Najčastejšie sa centrálne poruchy získavania mlieka pozorujú:
a) počas prvých niekoľkých dojení po otelení (obzvlášť problémové sú prvôstky),
b) pri dojení v prítomnosti vlastných teliat resp. pri kombinovaní cicania a dojenia,
c) po odstave teliat, hlavne po dlhodobejšom spoločnom pobyte matky a mláďaťa,
d) počas cicania cudzím teľaťom pri odchove teliat pod dojčiacimi kravami,
e) po presune dojníc do nových podmienok dojenia, napr. rekonštrukcie systému ustajnenia a dojenia, presun kráv z pôrodnice do produkčnej maštale, a pod.,
f) zmena ošetrovateľov, prítomnosť agresívneho ošetrovateľa, časté zmeny organizácie práce pri dojení.

Akýkoľvek negatívny zásah pred a počas dojenia môže vyvolať periférne poruchy. Negatívny účinok na priebeh dojenia je výraznejší ak zásah pôsobil ešte pred samotnou prípravou vemena na dojenie než po nej. Vznik periférnych porúch ejekcie mlieka môže byť spôsobený hlavne človekom - zlou manipuláciou s dojnicou a technológiou. Napríklad, nevhodné zaobchádzanie so zvieratami pred dojením (bitie pri naháňaní, v dojárni a pod.), blúdivé napätie v dojárni, nevhodne nastavené funkčné parametre dojacieho stroja a pod. Ide predovšetkým o faktory, ktoré vyvolávajú uvoľnenie adrenalínu do krvi. 

Vlastné dojenie – hlavné zásady
Základnou požiadavkou pre dodržiavanie legislatívy na kvalitu mlieka je správna príprava vemena zvierat na dojenie. Tento postup je najviac rozpracovaný pri kravách, avšak základné požiadavky všeobecne akceptované pri kravách by sa mali uplatňovať aj pri bahniciach či kozách. Vo všeobecnosti by mala správna príprava vemena zvierat na dojenie spĺňať tri funkcie: - hygienickú, - fyziologickú a - preventívnu.

Oddájanie prvých strekov mlieka do špeciálnej nádobky a jeho posúdenie, umývanie a utieranie vemena sú úkony, ktoré by mali zabezpečovať hygienické predpoklady pre získanie kvalitného mlieka. Primeraný mechanický kontakt s vemenom počas hore uvedených úkonov by mal vyvolať dostatočnú sekréciu oxytocínu do krvi, a tým ejekciu mlieka tak, aby bola dojnica pripravená na dojenie, t. j. fyziologickú funkciu. Včasná diagnostika zdravotného problému vemena v čase prípravy zvieraťa na dojenie plní svoju preventívnu funkciu. 

Tabuľka 1. Vplyv oddájania prvých strekov pred prípravou vemena na dojenie (pred ejekciou - prvá skupina) a po ukončení prípravy na dojenie (po ejekcii mlieka - druhá skupina) na mikrobiálnu kontamináciu oddojených vzoriek mlieka (Tančin a kol., 2007).

tab. 1

Pri oddájaní prvých strekov dochádza k naplňovaniu všetkých troch hore uvedených funkcií, a to ak je tento úkon do pracovného postupu zaradený ako prvý. Oddájaním sa kontroluje nielen zmena konzistencie mlieka, ale vytláča sa aj infikované mlieko z cisterny cecku, ku ktorému došlo v ustajňovacom objekte. Zároveň oddájaním sa uskutočňuje masáž vemena a posudzuje sa celkový zdravotný stav vemena. Ak k oddájaniu pristupujeme po tom, ako sa vemeno umylo a utrelo, ručnou masážou sa môže vyvolať nasávanie infikovaného mlieka z ceckovej cisterny resp. ceckového kanálika do horných častí vemena. Okrem toho, masážou vyvolaný reflex ejekcie mlieka spôsobí zriedenie infikovaného mlieka v cisterne cecku. Oddájaním prvých strekov pred prípravou vemena na dojenie zabezpečíme kontrolu zdravia štvrtky (prevencia) a oddojenie najviac kontaminovaného mlieka (hygiena) z cisterny cecku. Pri oddájaní prvých strekov po ukončení prípravy vemena na dojenie zabezpečíme len kontrolu zdravia.

Oddájanie prvých strekov v podmienkach prvovýroby sa v chove dojníc postupne stáva bežnou súčasťou pracovného postupu. Skúsenosti však ukazujú, že dôkladnosť oddájania je častokrát podhodnocovaná a nevykonáva sa dôsledne. Legislatíva to však jednoznačne vyžaduje. Naďalej diskutabilným a prakticky realizovateľným ostáva oddájanie prvých strekov v chove bahníc. Nížšia úžitkovosť oddrádza chovateľov od tohto úkonu z dôvodu straty pomerne veľkého množstva mlieka.

Z hygienických aspektov sú dôležité aj prostriedky a postup prípravy na dojenie. Používajú sa rôzne utierky, dezinfekčné roztoky, saponáty atď. Ukazuje sa, že veľmi pozitívnym spôsobom znižovania kontaminácie mlieka mikroorganizmami je utretie vemena vlhkou handrou namočenou do čistej vody alebo saponátu, a potom utretie vemena papierovou utierkou do sucha. Dojacia súprava sa musí nasadzovať na čisté a suché cecky.

Príprava vemena pred dojením z hľadiska fyziologických potrieb pre kompletné a rýchle podojenie je ovplyvnená druhom hospodárskych zvierat. Medzidruhové rozdiely sú zapríčinené podielom cisternového mlieka k celkovému objemu mlieka vo vemene. Najcitlivejšie na správnu prípravu vemena pred dojením sú kravy, kde by príprava vemena k dojeniu mala trvať dostatočne dlho (20 - 30 s), aby sa vyvolal reflex spúšťania mlieka ešte pred nasadením dojacej súpravy. Menej citlivé sú na stimuláciu ovce a najmenej kozy. U oviec sa však zistilo, že vyvolanie reflexu ejekcie mlieka počas dojenia oviec preukazne zvýšilo nádoj v porovnaní s nádojom oviec, kde nedošlo k reflexu ejekcie.

Dôležité postavenie v procese ejekcie mlieka má aj pravidelnosť vykonávania jednotlivých úkonov pri dojení v tom istom poradí a to všetkými dojičmi rovnako, na ktoré si môže dojnica navyknúť. Uvádza sa, že dodržiavanie stereotypu pracovného postupu pri dojení vytvára podmienky pre dôkladnejšie vydojenie kráv. Pri stereotypnom postupe prác dochádza ku vzniku podmienených reflexov spojených s procesom spúšťania mlieka. Tieto podmienené reflexy sa vzťahujú na uvoľnenie vývodných ciest vo vemene v dôsledku relaxácie svalov vyvolaných nervovým systémom, kedy mlieko tečie rýchlejšie. Zistilo sa, že pri dodržiavaní stereotypnej práce sa znižuje podiel reziduálneho mlieka až o 12 %, pričom dochádza aj k zvýšeniu hodnôt maximálneho toku mlieka. Nepravidelné vykonávanie pracovných úkonov pri dojení, hlavne pri príprave vemena, nepodporuje priebeh reflexu ejekcie mlieka, negatívne ovplyvňuje vlastný priebeh dojenia a môže depresívne pôsobiť na mliekovú úžitkovosť. Menej však sú známe tieto vzťahy v chove bahníc, kde sa rovnako ako pri kravách, vyžaduje pravidelnosť vykonávania úkonov pri dojení.

Mastitída – strašiak ekonomiky výroby mlieka
V súčasnom období je mastitída jedno z najrozšírenejších a najnákladnejších ochorení dojníc. Mastitída to sú nielen straty na úžitkovosti, ale vyžaduje si aj značné finančné prostriedky na liečenie. Samozrejme je to aj zásah do plynulosti chodu dojenia a organizácie práce. Preto najekonomickejšie sa ukazuje každodenná prevencia na všetkých úrovniach a to predovšetkým – organizácia práce pri dojení, udržovanie dobrého technického stavu dojacieho zariadenia a jeho hygiena, úroveň ustajnenia a výživy, postup pri zasúšaní, manipulácia s dojnicami, včasná identifikácia problémových kráv a príslušné opatrenia na zabránenie možného šírenia mastitídy, brakovanie a pod. Je teda viac ako zrejme, že udržať mastitídu pod kontrolou je veľmi náročné, ale v konečnom dôsledku je to najefektívnejší spôsob, ktorý výrazne ovplyvňuje ekonomiku chovu dojníc.

Mastitída je bakteriálna infekcia mliečnej žľazy, ktorá narušuje tvorbu mlieka. Sekrečné bunky odumierajú a ich miesto vypĺňajú väzivové bunky, čo má za následok trvalú stratu produkcie. Ako sme už niekoľko krát zdôraznili, príčinou ochorenia sú prenikajúce baktérie cez ceckový otvor do vnútra vemena. Medzi dojeniami je ceckový kanálik uzatvorený, aby sa zabránilo vytekaniu mlieka von a vstupu cudzích látok dnu. Okrem toho, je ceckový kanálik vystlatý látkou -–keratín, ktorá zachytáva a ničí prenikajúce baktérie. Akékoľvek oslabenie funkcií ceckového otvoru a kanáliku zvýhodňuje baktérie pri ich množení a prenikaní do cisterny cecku.

Až okolo 95 % všetkých infekcií vemena dojníc sú zapríčinené nasledovnými baktériami: Str. agalactiae, Staphylococcus aureus, Str. dysgalactiae, Str. uberis, and Escherichia coli. Len asi 5% je vyvolaný inými mikroorganizmami.

Najčastejšie k vzniku nových mastitíd dochádza počas prvých dvoch týždňoch po zasušení a posledných dvoch týždňoch pred otelením. K častému vzniku mastitíd dochádza aj po otelení. V ďalšom období laktácie sa výskyt nových infekcií znižuje.

cesty prenosu baktérií
Najčastejšie sa vyskytujúce cesty prenosu baktérií

Program prevencie mastitíd
Problémy s kvalitou mlieka v poľnohospodárskom podniku súvisia s vysokou intenzitou výskytu klinických mastitíd, vysokým počtom somatických buniek, a vysokým počtom baktérií v mlieku z tanku. Tieto problémy odrážajú úroveň hygieny  a zdravotného stavu mliečnej žľazy. Veľmi nebezpečné sú tzv. subklinické mastitídy, ale v podstate problémy s kvalitou mlieka sú najčastejšie výsledkom kombinácie hore uvedených faktorov. Príčiny problémov v chove dojníc sú preto komplexného charakteru, a identifikácia možných faktorov je z tohto dôvodu veľmi obtiažna.
Medzi  najčastejšie sa vyskytujúce faktory patrí:
 a) zlá úroveň hygieny v čase dojenia,
 b) zlá hygiena prostredia,
 c) zlé fungujúce dojacie zariadenie,
 d) nevhodný postup pri dojení,
 e) neprimerané spôsoby liečenia.

Udržať dobrý zdravotný stav mliečnej žľazy je každodennou výzvou pre všetkých zainteresovaných v prvovýrobe mlieka. Obzvlášť dôležité je to pre farmy, ktoré sa rozhodli predávať mlieko z dvora. Mliečna žľaza vysokoprodukčných nielen dojníc ale aj bahníc či kôz si vyžaduje správne zootechnické rozhodnutia a opatrenia zamerané na minimalizovanie vonkajších vplyvov zvyšujúcich riziko vzniku mastitíd. To, že je to úloha neľahká, svedčí pretrvávajúci problém udržania počtu somatických buniek pod limit stanovený legislatívou. Na základe doterajších skúsenosti z praxe je potrebné neustále upriamovať pozornosť chovateľov a ošetrovateľov dojníc na najdôležitejšie úkony, ktoré tvoria základ prevencie vzniku ochorenia vemena na mastitídu. Uvedené úkony sú dôležité aj pre dodržiavanie a zavádzanie tzv. zásad správnej výrobnej praxe pri dojení.

Prevencia vzniku mastitíd je okrem dobre nastavenej výživy, predovšetkým založená na prísnom dodržiavaní úkonov, postupov a opatrení priamo spojených so získavaním mlieka. Skúsenosti z praxe a výsledky výskumu vymedzili tieto hlavné opatrenia: a. čisté a suché ustajnenie dojníc, b. správne zvolený pracovný postup pri dojení, c. starostlivosť o dojaciu techniku - funkčné parametre, pravidelný servis, d. dezinfekcia ceckov po dojení, e. používanie antibiotík pri zasúšaní kráv, f. skoré a primerané (správne) liečenie klinických prípadov mastitíd, g. brakovanie chronicky chorých resp. nevyliečiteľných dojníc.

Čisté a suché ustajnenie dojníc – dojnice do dojárne musia vstupovať spokojné s čistými, suchými vemenami. Zlá hygiena prostredia majúca za následok znečistené vemená sa najčastejšie podieľa na tzv. mastitídach z prostredia - environmentálne mastitídy. Obzvlášť dôležitá je úroveň ustajnenia dojníc na začiatku a na konci obdobia zasušenia a pri otelení. Zistilo sa, že až 65 % environmentálnych klinických mastitíd počas laktácie bolo pripísaných rovnakému patogénu, ktorý sa u dojníc zistil počas obdobia zasušenia. Z tohto pohľadu úroveň ustajnenia a s tým súvisiaca čistota ceckov si zasluhujú vysokú prioritu v chove vysokoprodukčných dojníc.

Správne zvolený pracovný postup pri dojení – pracovný postup v dojárni musí spĺňať všetky biologické a hygienické požiadavky dojnice. Je dôležité, aby obsluha mala napísaný presne definovaný pracovný postup, a aby ho všetci každodenne dodržiavali. Pracovný postup musí byť v prvom rade realistický a musí zahŕňať podmienky, ktoré sú spojené s dojením na konkrétnom podniku t.j. rešpektovať technické možnosti dojacieho zariadenia, čistotu vemena, pridelených pomôcok k dojeniu a pod. Správne zvolený pracovný postup a jeho pravidelné dodržiavanie vytvára vysoký predpoklad pre rýchlejšie vydojenie dojnice a udržanie dobrého zdravia vemena.

Starostlivosť o dojaciu techniku – stav dojacej techniky je kľúčovým faktorom kvality mlieka, účinnosti a efektivity dojenia. Z tohto pohľadu je nevyhnutná pravidelná údržba dojacieho zariadenia. Je potrebné mať neustále na pamäti životnosť jednotlivých komponentov dojacieho zariadenia ako aj servis a nastavenie funkčných parametrov dojacej techniky. Dojacia súprava prostredníctvom funkčných parametrov a ceckovej gumy denne pôsobí na živé tkanivo ceckov. Každé podceňovanie a oddiaľovanie pravidelnej kontroly dojacieho zariadenia s cieľom tzv. „šetrenia peňazí“ odčerpá z podnikovej kasy neskôr oveľa viac peňazí.   

Dezinfekcia ceckov – veľmi dôležité je dezinfikovať cecky čo najskôr po stiahnutí dojacej súpravy. Potrebné je, aby 2/3 cecku bolo ponorené do dezinfekčného roztoku. Dezinfekcia po dojení je najúčinnejším spôsobom znižovania rizika prenosu infekčných mastitíd z dojnice na dojnicu. V niektorých chovoch sa uplatňuje aj dezinfekcia ceckov pred dojením, ktorá je účinným prostriedkom pri znižovaní výskytu environmentálnych mastitíd.

Používanie antibiotík pri zasúšaní kráv – ak sa na podniku používa zasúšanie kráv spolu s antibiotikami, tak potom je potrebné tento spôsob dodržiavať pri všetkých dojniciach. Zasúšanie kráv antibiotikami je vhodným nástrojom pre eliminovanie mastitíd vyvolaných Staphylococcus aureus, obzvlášť takých, ktoré nereagovali na liečbu počas laktácie. Pri zasúšaní antibiotikami je nevyhnutné dodržiavať správne hygienické postupy a zásady aplikácie vnútrovemenných antibiotík. Pri zasúšaní kráv je dôležité brať do úvahy hygienu ustajnenia.

Skoré a primerané (správne) liečenie klinických prípadov mastitíd – zdôrazňovať obsluhe v dojárni, aby včas a zodpovedne pristupovala k zisťovaniu a nahlasovaniu podozrivých prípadov. Po zistení ochorenia je potrebné dojnicu separovať a zaradiť do skupiny chorých dojníc, ktorú je nevyhnutne dojiť ako poslednú skupinu. Nevyhnutné je zistiť mikrobiálneho pôvodcu a aplikovať len antibiotiká, na ktoré je patogén citlivý.

Brakovanie chronicky chorých, resp. nevyliečiteľných dojníc – brakovanie predstavuje veľmi efektívny spôsob znižovania bakteriálneho tlaku v stáde a to obzvlášť pri infekciách vyvolaných Staphylococcus aureus. Brakovanie je založené na dobrej evidencii frekvencie výskytu mastitíd pri jednotlivých dojniciach v stáde počas laktácie, kedy opakovaný výskyt mastitídy u tej istej dojnice a neefektívna liečba je určujúcim dôvodom pre jej vyradenie zo stáda.

Sumár zákonov a nariadení súvisiacich s procesom získavania mlieka a udržania jeho kvality.

V uvedenej časti tohto študijného materiálu sa uvádzajú zákony a nariadenia, ktoré súvisia s procesom získavania mlieka, udržania jeho kvality a vytvárania podmienok chovu zabezpečujúcich pohodu zvierat.

Jedným z posledných dôležitých zákonov je zákon o tzv. predaji z dvora:
352 NARIADENIEVLÁDY Slovenskej republiky z 19. augusta 2009, ktorým sa ustanovujú hygienické požiadavky na priamy predaj a dodávanie malého množstva prvotných produktov živočíšneho pôvodu, mäsa z hydiny a domácich králikov, voľne žijúcej zveri a zveriny z nej.

V uvedenom nariadení sa v § 4 nachádzajú dôležité ustanovenia o Hygienických požiadavkách na malé množstvá surového mlieka.

Ďalším dôležitým nariadením je NARIADENIE RADY (ES) č. 73/2009 z 19. januára 2009, ktorým sa ustanovujú spoločné pravidlá režimov priamej podpory pre poľnohospodárov v rámci spoločnej poľnohospodárskej politiky a ktorým sa ustanovujú niektoré režimy podpory pre poľnohospodárov, ktorým sa menia a dopĺňajú nariadenia (ES) č. 1290/2005, (ES) č. 247/2006, (ES) č. 378/2007 a ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1782/2003, kde v tabuľke 1 zdravie ľudí, zvierat a rastlín bodu B sa uvádza v časti 11 Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 178/2002 z 28. januára 2002, ktorým sa ustanovujú všeobecné zásady a požiadavky potravinového práva, zriaďuje Európsky úrad pre bezpečnosť potravín a stanovujú postupy v záležitostiach bezpečnosti potravín (Ú. v. ES L 31, 1.2.2002, s. 1), kde sú dôležité tieto príslušné články:

Články 14 a 15, článok 17 ods. 1 (1)  a články 18, 19 a 20
(1) Vykonáva sa najmä:

  • nariadením (EHS) č, 2377/90: články 2, 4 a 5;
  • nariadením (ES) č. 852/2004: článok 4 ods. 1 a príloha I časť A [časť II bod 4 písm. g), h) a j), bod 5 písm. f) a h), bod 6; časť III bod 8 písm. a), b), d) a e), bod 9 písm. a) a c)];
  • nariadením (ES) č. 853/2004: článok 3 ods. 1 a príloha III oddiel IX kapitola 1 [časť I bod 1 písm. b), c), d) a e); časť I bod 2 písm. a) body (i), (ii) a (iii), písm. b) body (i) a (ii), písm. c); časť I bod 3; časť I bod 4; časť I bod 5; časť II časť A body 1, 2, 3 a 4; časť II časť B bod 1 písm. a) a d), bod 2, bod 4 písm. a) a b)], príloha III oddiel X kap 1 bod 1;
  • nariadením (ES) č. 183/2005: článok 5 ods. 1 a príloha I časť A [časť I bod 4 písm. e) a g);časť II bod 2 písm. a), b) a e)], článok 5 ods. 5 a príloha III (body 1 a 2), článok 5 ods. 6;
  • nariadením (ES) č. 396/05: článok 18

Pre produkciu mlieka sú z tohto pohľadu najdôležitejšie nariadenia č. 852/204 a č. 853/204 a to nasledovné časti:

  • nariadením (ES) č. 852/2004: článok 4 ods. 1 a príloha I časť A [časť II bod 4 písm. g), h) a j), bod 5 písm. f) a h), bod 6; časť III bod 8 písm. a), b), d) a e), bod 9 písm. a) a c)];
  • nariadením (ES) č. 853/2004: článok 3 ods. 1 a príloha III oddiel IX kapitola 1 [časť I bod 1 písm. b), c), d) a e); časť I bod 2 písm. a) body (i), (ii) a (iii), písm. b) body (i) a (ii), písm. c); časť I bod 3; časť I bod 4; časť I bod 5; časť II časť A body 1, 2, 3 a 4; časť II časť B bod 1 písm. a) a d), bod 2, bod 4 písm. a) a b)], príloha III oddiel X kapitola 1 bod 1;

V súvislosti s produkciou mlieka a jeho kvalitou, zdravím vemena sa do popredia oveľa dôraznejšie dostáva aj úloha človeka a jeho vzťah k zvieratám . Európska legislatíva v tomto vzťahu vidí pomerne veľké rezervy. Je tu tlak, práve cez prístup človeka, zlepšiť životné podmienky tak, aby zvieratám boli poskytované správne technológie chovu a chovateľské postupy. Z tohto dôvodu sa začína vypracovávať postup, ktorým by bolo možné objektívne zhodnotiť pohodu zvierat na farme. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na princípy monitorovania pohody zvierat na farme:

  1. Zvieratá by nemali trpieť z dôvodu hladovania, t. j. mali by mať k dispozícii dostatok krmiva primeranej kvality.
  2. Zvieratá by nemali trpieť z dôvodu smädu, t. j. mali by mať k dispozícii dostatok vody.
  3. Zvieratá by mali mať dostatok komfortu v čase odpočinku.
  4. Zvieratá by mali mať tepelný komfort, t. j. nemali by byť vystavené príliš horúcemu, resp. chladnému prostrediu.
  5. Zvieratá by mali mať dostatok priestoru, aby sa mohli voľne pohybovať.
  6. Zvieratá by nemali mať rôzne poranenia.
  7. Zvieratá by mali byť zdravé, t. j. chovatelia by mali udržiavať vysokú úroveň hygieny a starostlivosti.
  8. Zvieratá by nemali trpieť bolesťou vyvolanou nevhodnou organizáciou chovu, manipuláciou, metódami porážky na bitúnku, alebo chirurgickým zásahom (t. j. kastrácia, odrohovanie)
  9. Zvieratá by mali mať možnosť prejaviť normálne, nie - nebezpečné, sociálne správanie t. j. starostlivosť o svoje telo – komfortné správanie
  10. Zvieratá by mali mať možnosť prejaviť normálne (prirodzené) správanie, aké má konkrétny druh genetický zafixované.
  11. O zvieratá by malo byť dobre postarané v každej situácii, t. j. ošetrovateľovi musí záležať na dobrom vzťahu k zvieraťu.
  12. V chovoch by nemali vznikať negatívne emócie ako sú strach, stres, frustrácia či apatia.

Späť